Preskočiť na obsah

Malohont

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bývalý župný dom Malohontu z roku 1798 v Rimavskej Sobote.

Malohont je historický región. Relatívne krátko bol aj komitátom (pod názvom Rimavský komitát) a stolicou v Uhorsku (pod názvom Malohontská [alebo Malohontianska] stolica resp. Malohontská [alebo Malohontianska] župa).

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Malohontu zodpovedalo približne severnej a strednej časti dnešného okresu Rimavská Sobota a severovýchodnej a východnej časti okresu Poltár. Malá časť sa nachádza aj na juhu okresu Brezno. Celková rozloha územia ( 750 km²). V súčasnosti sa názov Malohont používa najmä v spojení s Gemerom ako Gemer-Malohont.

Geografia

[upraviť | upraviť zdroj]
Erb Malohontu, na priečelí bývalého župného domu.

Územie Malohontu susedilo zo severu so Zvolenskou stolicou, z východu a z juhu s Gemerskou a zo západu s Novohradskou. Malohontom pretekala rieka Rimava a v jeho západnej časti riečka Suchá.

História

[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Malohontu tak isto ako aj Hont a časť Novohradu, patrili rodu Huntovcov–Poznanovcov. Feudálne kniežatstvo Hontov existovalo už v 10.storočí, ešte pred začlenením do Uhorského štátu. Východná hranica tohto Malohontského španstva (komitátu) sa tiahla po temenách vrchov od prameňov Rimavy až po Rimavskú Sobotu, kde sa stáčala na západ a smerovala k riečke Suchej a ďalej k Ipľu. Po zriadení ipeľského Novohradu územie v okolí Rimavy a Suchej zostalo od Hontu čiastočne oddelené. S Hontom bolo spojené len v lesnom pásme Slovenského rudohoria a Poľany. Ale aj toto spojenie bolo prerušené, keď v 12. stor. vzniklo Zvolenské španstvo. Vďaka silným príbuzenským vzťahom rodu Hont – Poznanovcov ktorý žili na oboch územiach Hontianskeho španstva sa zväzky neprerušili. Na prelome 12. a 13. stor. prejavil záujem o zlatonostné náleziská pri Rimave kaločský arcibiskup. Toto územie dostalo charakter imunity a tým bolo vyňaté spod Hontu. Vznikol tak samostatný súkromný útvar pod názvom Rimavský komitát (latinsky: comitatus de Rymua). Územie bolo spravované arcibiskupským úradníkom, ktorého súdna právomoc sa rovnala funkcii župana komitátu. Ostatné územie okolo Rimavy a Suchej patrilo do Hontu. V bitke s Tatármi pri rieke Slaná padol aj pán Rimavského španstva. K obnove Rimavského španstva po tatárskom vpáde, prispeli banícki kolonisti v Rimavskej Bani. Sídlom Rimavského španstva bola Rimavská Sobota.

Na prelome 13. a 14. storočia sa v Rimavskom komitáte (španstve) objavili problémy a v roku 1334 už znovu Rimavský komitát patril k Hontianskej stolici. Od polovice 14. stor. sa v spisoch začalo uvádzať že Hont sa skladá z dvoch častí. Na západ od Novohradu bola väčšia časť, Veľký Hont a na východ od Novohradu menšia časť Malý Hont. Pre veľké rozbroje medzi Hontom a Malohontom, vzniká separatistické hnutie zemanov Malohontu, z ktorého na prelome 14. – 15. storočia vzniká Malohont. Prvý krát sa spomína v roku 1419. Mal istú samosprávu. V roku 1440 Malý Hont obsadili vojská Jána Jiskru z Brandýsa. Veľký Hont kontroloval Ján Huňady. A tým vznikol prvý samostatný Malý Hont. Po odchode Jána Jiskru z Uhorska sa v polovici 15. stor. Malohont vrátil do Hontianskej stolice. Malohont sa v 30 rokoch 16. stor. dostal pod vládu Jána Zápoľského a bol samostatnou stolicou. Po smrti Jána Zápoľského v roku 1540, si v roku 1542 Hont znovu pripojil Malohont, aj keď každá časť mala svojho župana a Malohont mal určitú autonómiu. Hont sa nezmieril s tým, že úplne neovláda Malohont a jeho znovu pripútanie sa završovalo v čase vpádu Osmanských Turkov. V roku 1552 Turci obsadili Veľký Hont, Novohrad, Malý Hont a Gemer. V 70. a 80 rokoch 16. stor. turecká moc v Malohonte dosiahla najväčší rozmach. V roku 1593 obsadili Uhorské vojská tureckú pevnosť na Sobôtke, pri Rimavskej Sobote a 9.11.1593 ju dobili. V roku 1596 si Jágerský paša nárokoval na Malohont ale dosiahol len vymáhanie poplatkov. Turci sa v tomto období v Malohonte usadili len v Rimavskej Sobote a jej okolí. V rokoch 1635 – 1638 sa turecké panstvo rozšírilo do polovice Malohontu. V roku 1687 skončila vláda Turkov v Malohonte.

V zákonnom článku č. VIII. z roku 1604 sa Malohont spomína ako stolica, (Comitatus Kis - Hontensis). Tak isto aj v roku 1609 podľa článku č. LXI. (Comitatus minor Hontentis). Malohont sa v 17. stor. označoval ako okres Hontu, ale aj ako samostatná stolica. Keďže však územie Malohontu bolo od Hontu oddelené územím Novohradu, vyvolávalo to nespokojnosť tunajších zemanov, ktorí sa nemohli zúčastňovať v plnej miere na politickom živote Hontianskej stolice.

Po roku 1683 Malohont žiadal nové územné usporiadanie Malohontu. Veľký Hont zneužíval fakt, že Malohont bol priemyselne a hospodársky vyspelejší ako Veľký Hont. V r. 1687 po sťažnosti Malohont dostal práva na samosprávu v rámci Hontu a to od roku 1688. Zemania Malohontu si mohli voliť okrem iného svojho podžupana, dvoch slúžnych a prísažných, konať kongregácie a zasadnutia týkajúce sa Malohontu, mohli byť v Malohonte. Sedria pri prerokovaní záležitostí malohontského obyvateľstva, mala tiež zasadať v Malohonte. V roku 1688 bol zvolený magistrát a územie Malohontského dištriktu bolo rozdelené na dva slúžnovské okresy. Ale Hont sa s tým nezmieril, žiadal zrušenie samosprávy Malohontu. Hontianska šľachta naďalej zneužívala Malohont vyššími daňami, dodávkami tovaru, vojakov a nerešpektovala jeho práva malohontského dištriktu. V roku 1690 Malohont prvýkrát požiadal o pripojenie k Novohradu, čo sa neuskutočnilo. Roztržky medzi Hontom a Malohontom boli čoraz väčšie. Malohontská šľachta chcela využiť postavenie Františka II. Rákociho na úplné osamostatnenie, ale bezvýsledne. Druhý pokus o spojenie s Novohradom bol v roku 1695. Znovu neúspešne. V roku 1711 po porážke povstania Františka Rákociho II. sa Malohontský diškrikt a Hontianska stolica znovu politicky priblížili. Tretí pokus o spojenie s Novohradom bol v roku 1715. Štvrtý a posledný pokus o spojenie Malohontu s Novohradom bol v roku 1728 – 1729 ale bez úspechu. Úpadok autonómie Malohontu sa po roku 1729 prehlboval.

V roku 1710 na území Malohontu pokračuje epidémia moru. Veľa ľudí umiera. V Rimavskej Sobote je to 1149 ľudí a Tisovec sa natoľko vyľudnil, že ho v roku 1716 museli kolonizovať obyvatelia Oravy a Liptova.

V roku 1729 krajinský snem zákonom článku č. XXIII. ustanovil, že šľachta Malohontského dištriktu má zákonné právo zvolávať zhromaždenia. O prijatých rozhodnutiach majú dodatočne upovedomiť predstavenstvo Hontu. Hlavný župan ostáva spoločný a popri ňom sú dvaja podžupani, so samostatným úradníckym aparátom. Rozpočet sa delí pomerne a jedno zo štyroch stoličných zasadnutí v niektorom ročnom období má byť v Rimavskej Sobote.

V roku 1782 Malohont požiadal o pripojenie ku Gemeru. Toto spojenie podporovala zemepisná poloha Malohontu. Napriek tomu sa spojenie oboch celkov uskutočnilo až 15. 6. 1786 a to aj preto, že sa nenašiel spôsob ako to realizovať. Vznikla Gemersko-malohontská župa so sídlom v Rimavskej Sobote, namiesto gemerského Plešivca. Pri spojení sa rešpektovala územná integrita Malohontu, vzhľadom na geografické pomery, (hornatý reliéf, rozmiestnenie sídiel) a stáročnú tradíciu, že Malohont bol dištriktom Hontu. Malohont sa stal piatym slúžnovským okresom. Po smrti cisára Jozefa II. v marci 1790 nástupca Leopold II. vrátil Malohont do Hontu. V roku 1802 na stoličnom zhromaždení Gemera v Plešivci dňa 30.3. a dňa 14.4. v Putnoku, zástupcovia Malohontu žiadali aby ich na krajskom sneme podporili pri odlúčení od Hontu. 25.11.1802 krajský snem článkom č. IX. rozhodol o spojení Malohontu s Gemerom od 1.1.1803. Malohont sa mal stať 5-ty okres (s horným a dolným úsekom). Sídlo župy sa malo striedať v Plešivci a Rimavskej Sobote. 1. 1. 1803 sa podarilo dosiahnuť oddelenie Malohontu od Hontu a jeho spojenie s Gemerom do Gemersko-malohontskej stolice (neskôr župy). Malohont sa stal znovu piatym osobitým slúžnovským okresom a ponechali mu starší názov Malohontský dištrikt, (Districtus Kis-Hothensis). V roku 1850 bola Gemersko-malohontká župa premenovaná na Gemerskú a jej oficiálnym sídlom sa namiesto Plešivca stala Rimavská Sobota. Dňa 4.9.1870 župné zhromaždenie navrhlo za sídlo župy Plešivec, na miesto Rimavskej Soboty a Malohontský okres premenovali na Rimavskosobotský. 28.3.1883 Gemersko-Malohontská župa rozhodla o svojom sídle. 160 prítomných hlasovalo za Rimavskú Sobotu a to pretrvalo až do zániku župného zriadenia na Slovensku r. 1922.

Malohont je spojený aj s Jurajom Jánošíkom. Počas jednej Jánošíkovej návštevy v roku 1712 v malohontskom Klenovci u Tomáša Uhorčíka alias (Martina Mravca), ktorý tam žil, zatkli Jánošíka a Uhorčíka a väznili ich v kaštieli v obci Hrachovo a to po tom, čo prepadli banskobystrických kupcov na území Malohontskej stolice. Z obvinenia a väzenia im pomohol Malohotský podžupan Pavol Láni, (podžupanom bol v rokoch 1711 – 1714). Cez zimu na prelome rokov 1712 – 1713 sa Jánošík ukrýval v Klenovci, potom na Kysuciach a znovu v Malohonte v Kokave u Uhorčíka. Po prepade Schardonky pri Východnej, liptovská sedria vyslala do Malohontu Emericha Kubínyiho na zlapanie Jánošíka. Jánošíka a Uhorčíka chytilo 25 – 30 drábov, a hneď ich z Malohontu odviedli na Liptov a uväznili v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši, kde ich odsúdili.

Z geografického hľadiska sa asi jedna tretina Malohontu rozkladala v západnej časti Rimavskej a východnej časti Lučenskej kotliny[1][2][3][4][5][6][7]. Ostatné dve tretiny malohontského územia spadali do juhozápadného pásma Slovenského rudohoria. Hranica Malohontu sa tiahla severným smerom od dediny Zacharovce, (301 m n. m.) po hrebeni pahorkatiny cez vrch Veľký vrch (Juhoslovenská kotlina) (518 m n. m.)[8], ďalej na Čierťaž (601 m n. m.)[9][10], Tŕstie (1 113 m n. m.) až do oblasti Fabovej hole (1 439 m n. m.). Odtiaľ sa stáčala na západ ku Klenovskému Vepru (1 338 m n. m.) a cez Železnú bránu (1 164 m n. m.), Sedmák (1 004 m n. m.) až k dedinám Drábsko (960 m n. m.) a Lom nad Rimavicou (1 015 m n. m.). Tu sa lámala južným smerom a po horskom hrebeni postupovala na vrch Jasenina (995 m n. m.), ďalej juhovýchodne k vrchu Dubovo (623 m n. m.) a cez Ceriny (507 m n. m.) schádzala k dedine Vaľkovo (270 m n. m.). Odtiaľ išla k Maštinskému potoku a popri ňom až k jeho ústiu do riečky Suchej. Potom cez vrch Danša (305 m n. m.) obchádzala gemerskú dedinu Husiná a smerovala k samote Ľukava (v období 1981 - 2010 aj Ľukva)[11][12][13][14] [15][16] a potoku Ľukava (v období 1976 - 2010 aj Ľukva)[17][18][19][20]. Popri Ľukave viedla ďalej k dnešnej Opátskej pustatine (Opátik) a poza gemerskú dedinu Dúžava k malohontskej osade Kurinec (dnes sú súčasťou Rimavskej Soboty). Od Kurinca po južnej hranici mesta Rimavská Sobota (210 m n. m.) sa dostala do východiskového bodu pri Zacharovciach. Severná a západná hranica okresu Rimavská Sobota, je približne totožná z hranicou Malohontu. Z malohontských sídlisk mali najvýchodnejšie položený chotár Zacharovce, Horné Zahorany a Kraskovo. Na juhu to boli Rimavská Sobota, Kurinec, Ľukava (dnes na území obce Husiná, región Gemer) a Dolné Zahorany. Na západnom okraji Malohontu ležali Ožďany, Hrnčiarske Zalužany, ( Maštinec a Pondelok, spolu s Veľkou Suchou tvoria Hrnčiarsku Ves), Vaľkovo (dnes súčasť Českého Brezova, región Novohrad). Severozápadný výbežok malohontského územia tvoril pôvodne veľký chotár Kokavy nad Rimavicou, na ktorom neskôr vznikli obce Ďubákovo, Šoltýska, Utekáč, Lom nad Rimavicou a Drábsko. V severnej časti Malohontu sa rozprestieral veľký chotár Klenovca a Tisovca. Najväčším centrom nielen južného Malohontu, ale aj celého Malohontu je Rimavská Sobota. Najväčším centrom severného Malohontu je mesto Hnúšťa. Do Malohontu patria aj obce Kokava nad Rimavicou, Utekáč, Ďubákovo, Šoltýska a Vaľkovo (dnes časť obce České Brezovo, región Novohrad), ako aj časť Sušianskej doliny severne od Oždian, ktoré patria do okresu Poltár, a obce Drábsko a Lom nad Rimavicou, ktoré patria do okresu Brezno. Obce okresu Rimavská Sobota, južne od mesta Rimavská Sobota patria do regiónu Gemer. Ako aj obce okresu Rimavská Sobota, východne od Rimavskej Soboty, Zacharoviec, Horných Zahorian a Kraskova, ale tie sa už väčšinou hlásia k Malohontu.

Podžupani zvolení v Malohonte: 1688 – Žigmund Jánoki, 1689 – Štefan Kubíni, 1691 – 1696 – Volfgang Jánoki, 1697 – 1702 – Andrej Török.

Mestá a obce Malohontu

[upraviť | upraviť zdroj]

Okres Brezno

Okres Poltár

Okres Rimavská Sobota

 · Klenovec · Kociha · Kraskovo · Kružno · Lehota nad Rimavicou · Lukovištia · Nižný Skálnik · Ožďany · Rimavská Baňa · Rimavské Brezovo · Rimavské Zalužany · Veľké Teriakovce · Vyšný Skálnik · Zacharovce

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky A6. Geografické názvoslovné zoznamy OSN ČSSR. Bratislava: Slovenský úrad geodézie a kartografie, P-250/1986 z 5.8.1986. 211 s. S. 10. 079-902-87 NVA (individualizačný kód tlačoviny z obdobia pred ISBN)
  2. ↑ Geografické názvy okresu Lučenec A25. Geografické názvoslovné zoznamy OSN ČSFR. Bratislava: Slovenský úrad geodézie a kartografie, P-306/1992 z 11.8.1992. 93 s. S. 13, 74. ISBN 80-900509-7-2
  3. ↑ Sekretariát NK ÚGKK SR. Názvy trigonometrických bodov z územia Slovenskej republiky A45. 1. vyd. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, 1996. 438 s. ISBN 80-85672-56-1. S. 375.
  4. ↑ KOČICKÝ, Dušan a IVANIČ, Boris. Geomorfologické členenie Slovenska. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2011. Dostupné on-line na [1] [cit. 2022-04-20]
  5. ↑ Imrich Horňanský. Osudy slovenských geografických názvov. 1. vyd. Bratislava : Panslovanská únia, 2016. 232 s. ISBN 978-80-970685-6-1. S. 23, 30-32.
  6. ↑ Helen Kerfoot. Resolutions Adopted at the Eleven United Nations Conferences on the Standardization of Geographical Names 1967, 1972, 1977, 1982, 1987, 1992, 1998, 2002, 2007, 012, 2017. 1. vyd. New York : United Nations UNGEGN, 2017. 131 s. S. 37. Dostupné online [ https://unstats.un.org/unsd/geoinfo/ungegn/docs/pdf/RES_UN_E_updated_1-11_CONF.pdf] [cit. 2022-05-22].
  7. ↑ Zákon NR SR z 12. 9. 1995 o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov, § 18, ods. 3. Dostupné online [2] [cit. 2022-06-03.]
  8. ↑ Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky A6. Geografické názvoslovné zoznamy OSN ČSSR. Bratislava: Slovenský úrad geodézie a kartografie, P-250/1986 z 5.8.1986. 211 s. S. 25, 198. 079-902-87 NVA (individualizačný kód tlačoviny z obdobia pred ISBN)
  9. ↑ Názvy vodných tokov. Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky. Dostupné online na [3] (cit. 2022-06-03)
  10. ↑ Milan Majtán. Historický slovník slovenského jazyka, 1. diel. 1 Bratislava : Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1991. 535 s. ISBN 80-224-0228-1. S. 214..
  11. ↑ Zdeňka Koláriková. Geografické názvoslovie Základnej mapy ČSSR 1:50 000 z územia Slovenskej socialistickej republiky, 2. Názvy sídelných geografických objektov. 1. vyd. Bratislava : Slovenský úrad geodézie a kartografie, č. P-221/1981 z 9.9.1981, 1981. 165 s. S. 82.
  12. ↑ Husiná. In: Miroslav Kropilák. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. 1. vyd. Zväzok I. Bratislava : Veda, 1978. 526 s. S. 475.
  13. ↑ Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky A6. Geografické názvoslovné zoznamy OSN ČSSR. Bratislava: Slovenský úrad geodézie a kartografie, P-250/1986 z 5.8.1986. 211 s. S. 25, 198. 079-902-87 NVA (individualizačný kód tlačoviny z obdobia pred ISBN)
  14. ↑ Geografické názvy okresu Rimavská Sobota A24. Geografické názvoslovné zoznamy OSN ČSFR. Bratislava: Slovenský úrad geodézie a kartografie, P-255/1992 zo 16.6.1992. 104 s. S. 34, 85. ISBN 80-900509-6-4
  15. ↑ Sekretariát NK ÚGKK SR. Názvy trigonometrických bodov z územia Slovenskej republiky A45. 1. vyd. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, 1996. 438 s. ISBN 80-85672-56-1. S. 287.
  16. ↑ Rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. P-6811/2010 zo dňa 16.11.2010 o štandardizácii 192 názvov geografických názvov z územia SR. Príloha č. 1 + č. 2. Spravodajca ÚGKK SR, 2010, ročník 42, čiastka 4, s. 40 - 44. Dostupné online [4] Archivované 2022-01-26 na Wayback Machine [cit. 2022-05-22.]
  17. ↑ Zdeňka Koláriková. Geografické názvoslovie Základnej mapy ČSSR 1:50 000 z územia Slovenskej socialistickej republiky, 1. Názvy neosídlených geografických objektov, Stredoslovenský kraj. Kartografické informácie 9. 1. vyd. Bratislava : Slovenský úrad geodézie a kartografie, č. P-164/1976 z 23.06.1976, 1977. 177 s. S. 86.
  18. ↑ Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky A6. Geografické názvoslovné zoznamy OSN ČSSR. Bratislava: Slovenský úrad geodézie a kartografie, P-250/1986 z 5.8.1986. 211 s. S. 25, 198. 079-902-87 NVA (individualizačný kód tlačoviny z obdobia pred ISBN)
  19. ↑ Geografické názvy okresu Rimavská Sobota A24. Geografické názvoslovné zoznamy OSN ČSFR. Bratislava: Slovenský úrad geodézie a kartografie, P-255/1992 zo 16.6.1992. 104 s. S. 14, 57, 85. ISBN 80-900509-6-4.
  20. ↑ Rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. P-6813/2010 zo dňa 16.11.2010 o štandardizácii 114 názvov vodných tokov, vodných nádrží a prameňov z územia SR. Príloha č. 1 + č. 2. Spravodajca ÚGKK SR, 2010, ročník 42, čiastka 4, s. 44 - 47. Dostupné online [5] Archivované 2022-01-26 na Wayback Machine [cit. 2022-05-21.]
  21. ↑ Mária Kováčová. Názvy katastrálnych území Slovenskej republiky A36. Geografické názvoslovné zoznamy OSN Slovenskej republiky, GK-2310/1993 z 5.11.1993. 1. vyd. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, 1993. 115 s. ISBN 80-85672-09-X.
  22. ↑ Sekretariát NK ÚGKK SR. Názvy katastrálnych území Slovenskej republiky A 44. Geografické názvoslovné zoznamy OSN Slovenskej republiky. 2. vyd. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, 1998. 129 s. ISBN 80-85672-29-4.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • MAS Malohont, miestna akčná skupina
  • Malohont, stránka venovaná krásam a turistickým atrakciám regiónu

Súradnice: 48°27′26″S 19°57′15″V / 48,457085°S 19,954262°V / 48.457085; 19.954262

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Malohont&oldid=7649111“