Dolný Zemplín

Dolný Zemplín (Dolnozemplínsky región cestovného ruchu) je slovenský región a región cestovného ruchu. Región bol vymedzený na účely cestovného ruchu v roku 2004 dokumentom „Regionalizácia cestovného ruchu v SR“ zostaveným Ústavom turizmu, s.r.o. pre Ministerstvo hospodárstva. Administratívne sa nachádza na území Košického samosprávneho kraja. Je tvorený historickým územím časti Zemplínskej župy a Užskej župy, ktoré zahŕňa historické okresy Užhorod, Sobrance, Veľké Kapušany, Kráľovský Chlmec, Trebišov, Nové Mesto pod Šiatrom, Sečovce a Snina. Tieto okresy existovali pred rokom 1918, prípadne v územných obmenách po roku 1918 do súčasnosti.

Administratívne členenie

Aktuálne je za centrum regiónu považované mesto Michalovce. Región je tvorený troma okresmi, ktoré vznikli územnými zmenami po roku 1996.^[1]

okres Michalovce vrátane mesta Strážske (mesto je súčasťou okresu ale nie je súčasťou regiónu) a bývalého územia Užskej župy tvoreného územím bývalého okresu a mesta Veľké Kapušany.
okres Sobrance – vrátane časti bývalého okresu Snina a nahrádzajúce celé územie Užske župy na Slovensku.
okres Trebišov - vrátane územia bývalého okresu a miest Nového Mesta pod Šiatrom, Sečoviec a Kráľovského Chlmca.

Dejiny územnej správy

Obdobie 1918 až 1938

Po 11. novembri 1918, keď sa skončila vojna, nebolo jasné, aké budú hranice Československa. Maďarsko a Československo nemalo určené jasné hranice,nakoľko chýbali prirodzené bariéry či historické celky, ktoré by určovali približnú hranicu. Rovnako, národné cítenie osôb, ktoré boli v období 1910 – 1918 na čele administratívy, bolo promaďarské, čo viedlo k sťažovaniu riešenia situácie, ako aj určenia hraníc. Postoj dosluhujúcej administratívy bol voči slovenským snahám skôr likvidačný ako podporujúci.^[2] Okrem slovenskej otázky bola nastolená aj otázka Rusínov, ktorí mali svoje centrum v Užhorode a početné komunity aj na území Užskej župy. Práve predstavitelia rusínov sa podobne ako predstavitelia slovákov snažili o utvorenie vlastného štátu, prípadne celku a nárokovali si na rozsiahle územie Uhorska siahajúce až po Spiš.^[3]^:109 Maďari postupovali rovnako, keďže aj pre nich bolo dôležité získať čo najväčšie územie pre svoje okyptené kráľovstvo. V roku 1919 využili Rusínov a ich otázku, a tak vyhlásili autonómiu Ruskej krajiny, ktorá mala byť súčasť Maďarskej republiky rád. Územie Užskej župy malo byť súčasťou Ruskej krajiny.^[4] Situácia sa postupne konsolidovala, vedenie rusínskej politiky prebral Grigorij Žatkovič a Rusíni sa mali so svojím územím stať súčasťou Československa. Napriek účasti v novom štáte mali mať Rusíni jasne definované územie v novom štátnom útvare. O konečnej hranici sa rozhodlo až na povojnovej konferencii v Paríži. Dohoda bola súčasťou Saintgermainskej zmluvy, ktorá určila hranicu medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Pri vymedzení sa prihliadalo na prírodné priedely, a tak hranica začínala v Užockom priesmyku, pokračovala po rieke Uh, následne smerom k Užhorodu a Čopu, ktoré mali pripadnúť Slovensku. Československá delegácia navrhla, aby Užhorod patril Podkarpatskej Rusi, ale s tým, že železničná trať bude patriť Slovensku. Hranica bola určená v 53. článku Saintgermainskej zmluvy, ktorá bola ratifikovaná 10. septembra 1919. Neskôr so všetkými špecifikáciami bola zmluva uverejnená 31. decembra 1921 v zbierke zákonov pod číslom 508.^[5] Južné hranice Československa boli vymedzené v zmluve, ktorá bola ratifikovaná až 4. júna 1920 v paláci Trianon. Zmluva začleňovala veľkú časť Užskej župy do novovzniknutého štátu a len dve obce do Maďarska.^[6]

V novej politickej situácii sa ozvali obce spod Vihorlatu, ktoré poukazovali na ich vhodnejšie pričlenenie k okresu Michalovce. Viacerí gazdovia v memorande v Zalužiciach a Vinnom deklarovali aj svoje pozitívne postoje voči novému štátu či územnému usporiadaniu krajiny.^[7] Formálne bol okres Sobrance ako slovenská časť Užskej župy začlenený do Zemplínskej župy. Župné zriadenie nebolo totožné s územným členením v celej krajine, preto provizórium potrvalo do roku 1923. Reorganizácia nastala v roku 1923, keď bolo územie začlenené do novej Košickej veľžupy. Nový administratívny celok mal centrum v Košiciach a naďalej pozostával z okresov, ktoré mali svoje lokálne centrá – mestá.^[8] Neskôr v roku 1927 nastala územná reorganizácia, keď bolo zavedené krajinské zriadenie a okresy Sobrance, Michalovce, Veľké Kapušany, Kráľovský Chlmec, Sečovce a Trebišov boli súčasťou Slovenskej krajiny, ktorá mala centrum v Bratislave.^[9]

Obdobie od roku 1938 až 1945

Následkom Mníchovskej konferencie bola narušená územná integrita Československa. Nároky Poľska a Maďarského kráľovstva sa mali stať predmetom osobitnej arbitráže, ktorá mala znovu zmenšiť ostávajúce územie Československa. Prvé rokovania v Komárne boli neúspešne. Neskôr 2. novembra 1938 sa uskutočnili rokovania vo Viedni, následkom čoho pripadlo územie okresov Trebišov, Veľké Kapušany a Kráľovský Chlmec Maďarskému kráľovstvu.^[10] Zostávajúce územie tvorilo okresy Sobrance, Michalovce a Trebišov. Politické zmeny viedli k prehláseniu autonómie Slovenska, ako aj Podkarpatskej Rusi, čo schválil československý parlament. V marci sa politická situácia začala vyostrovať, oba autonómne celky vyhlásili svoje územia za samostatné štáty. Slovenský štát bol vyhlásený v slovenskom parlamente 14. marca 1939. Nasledujúci deň boli vyhlásené Protektorát Čechy a Morava, ako aj Podkarpatská Rus. Maďarsko následne zaútočilo na novovzniknutý štát Rusínov.^[11] Po dvoch dňoch vojny bolo celé územie obsadené a vojská sa priblížili k Stakčínu a Sobranciam. Maďarské vojsko následne zaútočilo aj na slovenské územie, ktoré bolo do konca marca obsadené. Táto časť krajiny bola začlenená do územného útvaru Karpatská expozitúra. Územie Okresov Veľké Kapušany, Kráľovský Chlmec a Trebišov boli začlenené ako súčasť územnej štruktúry Maďarského kráľovstva.^[12] Obce bývalého okresu Sobrance boli následne začlenené do okresu Michalovce. Celé územie okresov Michalovce a Trebišov bolo začlenené do Šarišsko-zemplínskej župy s centrom v Prešove.^[13]

Administratívne členenie Slovenského štátu

Roky 1945 až 1989

Slovenská národná rada ako reprezentantka zákonodarnej moci na slovenskom území Československa, nariadením v roku 1945 obnovila krajinské zriadenie. Územie Dolného Zemplína bolo členené len na okresy Sobrance, Michalovce, Veľké Kapušany, Medzibodrožie, Trebišov a Sečovce, ktoré sa inkardinovali do územia Slovenskej krajiny.^[14] Nariadením sa obnovil stav z obdobia pred Mníchovským diktátom v roku 1938. Po Februárovom prevrate v roku 1948 bola prijatá nová ústava – ústava prijatá 9. mája, ktorou sa menilo aj územne usporiadanie krajiny. Územie Slovenska bolo rozčlenené na šesť krajov. Všetky okresy boli včlenené do Košického kraja jedine okres Sobrance bol včlenený do nového Prešovského kraja.^[15] Nové členenie platilo do roku 1960, keď bolo nahradené prerozdelením na štyri kraje. Utvárali sa väčšie celky, a tak zanikli okresy Sobrance, Veľké Kapušany, Kráľovský Chlmec či Sečovce a ich územie bolo včlenené do okresov Michalovce a Trebišov, ktoré patrili do Východoslovenského kraja.^[16] Pričlenením k okresom Michalovce a Trebišov sa menšie mestá ako Sobrance, Veľké Kapušany, či Sečovce väčšmi naviazali na nové okresné mesto, kde sa nachádzali všetky okresné inštitúcie, ako súdy či iné úrady.

Vývoj po roku 1989

Po roku 1989 sa v Česku a Slovensku zmenilo administratívne, respektíve územné členenie krajiny. Na Slovensku boli zrušené kraje a väčšina právomocí bola sústredená v samosprávach miest a obcí. Okresy boli prerozdelené na väčšie celky – obvody, ktoré mali delegované právomoci okresných inštitúcií. Na základe takého členenia sa vznikol obvod Sobrance, ktorý bol súčasťou okresu Michalovce.^[17] V samostatnom Slovensku bola v roku 1996 vykonaná územná reorganizácia samosprávy, pri ktorej sa zvolil model obec – kraj – štát. Okres Michalovce bol príliš veľký a nerátalo sa s vnútorným členením na obvody, následkom čoho bol obvod Sobrance zmenený na okres. Obdobný model sa nezvolil pri mestách Sečovce, Strážske, či Kráľovský Chlmec. Všetky tri okresy - Sobrance, Michalovce a Trebišov boli včlenené do Košického kraja.^[18] Napriek utvoreniu samostatného turistického regiónu Dolný Zemplín v roku 2004, tak nevznikol rovnomenný samosprávny kraj, keďže bol skôr prevzatý model existencie ôsmich veľkých krajov, než 16 menších. Problematika kompetencie krajov a ich opodstatnenia získala iný rozmer v roku 2001, keď bola nastolená otázka krajskej samosprávy. Konsenzus medzi územným členením, kompetenciami a správou bol vznik vyšších územných celkov (VÚC; niekedy označované aj župa), ktoré kopírovali rozlohu samosprávnych krajov. Na čele VÚC stál župan, miestny parlament tvorili volení poslanci za každý okres.^[19] Činnosť a kompetencie VÚC sa vyvíjali postupne. Do roku 2004 patrili okresné úrady pod ministerstvá podľa jednotlivých oddielov (vnútro, doprava, pôdohospodárstvo, životné prostredie, obrana, financie, kultúry, hospodárstva, školstva). Následne boli zriadené krajské úrady a inštitúcie. Iné pôsobnosti a právomoci (v prípade volieb atď.) prešli v roku 2004 z okresných inštitúcií na obvodné úrady, ktoré zachovávajú územné členenie z roku 1996. Následkom týchto úprav sa nikdy neutvorili samostatné inštitúcie regionálnych centier, keďže kultúrne a osvetové strediska prešli do pôsobnosti Košického samosprávneho kraja. ^[20]

Obyvateľstvo

Z etnického hľadiska tvoria obyvateľstvo Zemplína: Slováci, Maďari, Rusíni, Ukrajinci a Rómovia. V juhovýchodnej časti Zemplína sa nachádza viac ako 20 obcí (Veľký a Malý Kamenec, Strážne, Malý Horeš, Beša, Čičarovce, Krišovská Liesková atď.) so zastúpením obyvateľov maďarskej národnosti väčším ako 80%. Mestskými centrami východoslovenských Maďarov sú Veľké Kapušany (59,6 % Maďarov) a Kráľovský Chlmec (73,6 % Maďarov). Silné zastúpenie má na Zemplíne aj rómske obyvateľstvo, ktoré je koncentrované najmä v obciach stredného Zemplína. Podľa Atlasu rómskych komunít z roku 2013 majú majoritné zastúpenie Rómovia v 27 zemplínskych obciach - Pavlovce nad Uhom (67,0 %), Trhovište (51,0 %), Malčice (63,6 %), Drahňov (65,0 %), Blatné Remety (91,5 %) a ďalšie. Najviac Rómov žije v Trebišove (takmer 4 tisíc), a viac ako 2000 Rómov žije v Pavlovciach a Michalovciach.

Špecifickou slovenskou etnografickou skupinou na Dolnom Zemplíne sú Sotáci. Ich názov je odvodený od opytovacieho zámena "so", ktoré v ich nárečí znamená "čo". Na území Dolného Zemplína žijú tzv. sobraneckí Sotáci, ktorí obývajú 8 obcí juhovýchodne od Sobraniec. Z náboženské hľadiska tvorí územie Zemplína hranicu medzi katolíckym západom a ortodoxným východom. V dôsledku etnicky a konfesionálne zmiešaných manželstiev nemožno jednoznačne odvodzovať náboženskú príslušnosť od etnickej. Vo všeobecnosti však platí, že prevažná časť Rusínov a Ukrajincov sa hlási k gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi, kým Maďari sú príslušníci kalvínskej reformácie. Obyvateľstvo evanjelického vyznania je koncentrované do okolia Michaloviec.V minulosti sa na Dolnom Zemplíne nachádzali významné židovské komunity, predovšetkým v Michalovciach (31% - rok 1939), Kráľovskom Chlmci, Sečovciach a Somotore.^[21]^[22]^[23]