Rudolf Otto
| Rudolf Otto | |
| nemecký protestantský teológ a religionista | |
| Narodenie | 25. september 1869 Peine, Nemecko |
|---|---|
| Úmrtie | 6. marec 1937 (67 rokov) Marburg, Nemecko |
| Odkazy | |
| Projekt Gutenberg | Rudolf Otto (plné texty diel autora) |
| Commons |  Rudolf Otto |
Rudolf Otto (* 25. september 1869, Peine – † 6. marec 1937, Marburg) bol nemecký protestantský teológ a religionista.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v dolnosaskom meste Peine, kde prežil svoje detstvo. Gymnázium navštevoval v Hildesheime. Študoval teológiu na konzervatívnej luterskej univerzite v Erlangene a neskôr v Göttingene, kde prevládala liberálna teológia a historicko-kritická biblistika. Pôvodne uvažoval o dráhe duchovného, ale konzervatívci v radoch vtedajšej protestantskej cirkvi ho nepokladali za vhodného pre pastoráciu. Rozhodol sa preto pre kariéru akademika. V roku 1898 získal doktorát prácou o Duchu Svätom v učení Martina Luthera. Pôsobil ako súkromný docent a neskôr ako mimoriadny profesor v Göttingene, v roku 1915 sa stal profesorom systematickej teológie vo Vroclave a od roku 1917 prakticky až do svojej smrti pôsobil na protestantskej univerzite v Marburgu.
V rokoch 1911–1912 podnikol Otto veľkú cestu z Kanárskych ostrovov do Číny a Japonska, počas ktorej mal pripraviť úvod k pojednaniu o dejinách náboženstva (to nakoniec nikdy nevzniklo). Táto cesta v ňom prebudila záujem o východné náboženstvá, hlavne o hinduizmus. V marockej synagóge mal pri liturgickom speve Trisagion (Svätý, svätý, svätý… – Iz 6,3) silný zážitok, ktorý neskôr popísal ako svoje prvé stretnutie s posvätnom.
Po svojom návrate sa intenzívne zaoberal dejinami náboženstva a stál pri zrode edície nemeckých prekladov posvätných kníh Východu Quellen der Religionsgeschichte. Počas prvej svetovej vojny napísal svoje najdôležitejšie a najznámejšie dielo Posvätno, ktoré vyšlo v roku 1917. V 20. rokoch vydal dve veľké komparatívne štúdie západných a východných náboženstiev: Mystika Západu a Východu a Indické náboženstvá milosti a kresťanstvo. V prvom diele porovnával myslenie východného učiteľa advaity Šankaru a nemeckého stredovekého mystika Majstra Eckharta, v druhom zase hinduistické bhaktické hnutia a pietistické kresťanstvo.
V tejto dobe tiež pracoval v komisii, ktorá mala za úlohu vypracovať novú nemeckú ústavu. V roku 1927 založil v Marburgu múzeum svetových náboženstiev Religionskundliche Sammlung. V roku 1929 kvôli zlému zdravotnému stavu odišiel do dôchodku, ďalej však písal a učil na čiastočný úväzok. Okrem indických náboženstiev sa zaujímal aj o perzské náboženstvo, v ktorom hľadal korene kresťanskej eschatológie (v diele Kráľovstvo Božie a Syn človeka). Vo svojom poslednom veľkom diele, ktoré malo vzniknúť z jeho pripravovaných Giffordových prednášok, chcel predstaviť etický systém; nikdy ho však nedokončil.
Otto bol po celý život horlivým vlastencom. Na sklonku svojho života údajne prejavil záujem o protestantské fašistické hnutie Deutsche Christen, vystupovanie jeho vodcov však neschvaľoval. Nacistickému režimu aktívne neodporoval. V roku 1936 spadol Otto z výšky asi 20 metrov z veže, čo viedlo k špekuláciám o možnom pokuse o samovraždu. Pri páde utrpel ťažké zranenia a zomrel na jar roku 1937 na zápal pľúc.
Posvätno
[upraviť | upraviť zdroj]Vo svojom najdôležitejšom diele sa Otto vyrovnáva so skúsenosťou posvätna. Tento pojem Otto prebral od skorších religionistov, hlavne od Nathana Söderbloma. Pretože sa zaoberá ľudskou skúsenosťou; s posvätnom tak ako sa nám javí, býva zaradzovaný medzi fenomenológov náboženstva.
Podtitul Ottovej knihy znie „O iracionálnom v idei božského a jeho vzťahu k tomu, čo je racionálne“ a je vyjadrením istej polarity v idei božského. Podľa Otta nie sú scholastické teologické systémy využívajúce racionálny pojmový aparát jediným a úplným vyjadrením tejto idey. Tá má podľa neho aj svoju racionálne neuchopiteľnú stránku, ktorú nie je možné pojmovo zachytiť, je možné na ňu iba odkázať tzv. poukazmi (nem. Deut-Begriffe). Tento iracionálny moment posvätna Otto nazval numinózno (z lat. numen – božstvo konkrétneho miesta alebo objektu v rímskom náboženstve; presnejšie neurčená nadprirodzená bytosť).
Numinózno podľa Otta na človeka pôsobí odlišnými momentmi, ktoré nazýva mysterium tremendum a mysterium fascinans. Božstvo sa zjavuje ako tajomstvo, ako čosi absolútne odlišné (Ganz Andere, lat. totaliter aliter), čo v človeku vyvoláva obavu a bázeň, zároveň ho však priťahuje. Posvätno sa človeku javí ako energicum (plné sily), majestas (vznešenosť), vzbudzuje v ňom údiv (mirum).
Otto sa snaží posvätno zapracovať do Kantovho filozofického systému. Tvrdí, že v každom človeku je akýsi „zmysel pre numinózno“ (sensus numinis), že posvätno je apriórnou kategóriou sui generis. Inými slovami, zmysel pre posvätno je nám daný predskúsenostne, je súčasťou našej vnútornej výbavy, pomocou ktorej vnímame svet okolo seba. Musí však byť „aktualizovaný“ nejakým vonkajším podnetom. Posvätno nie je výlučne iracionálnou kategóriou, ale zahŕňa aj racionálne symbolické a etické prvky, ktoré jeho iracionálnu časť (numinózno) schematizujú a takto produkujú rozličné kultúrne podmienené náboženské formy.
Diela
[upraviť | upraviť zdroj]- 1917 – Das Heilige. Über das Irrationale in der Idee des Göttlichen und sein Verhältnis zum Rationalen (doslova: Posvätno. O iracionálnom v idei božského a jeho vzťahu k tomu, čo je racionálne; čes. preklad: Posvátno, Praha: Vyšehrad, 1998)
- 1926 – West-östliche Mystik.
- 1930 – Die Gnadenreligion Indiens und das Christentum.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Lidsay Jones (ed. in chief). Encyclopedia of Religion (Second Edition), vol. 10, Detroit: Macmillan Reference USA, 2005. ISBN 0028657438.