José Evaristo Uriburu
José Félix Evaristo de Uriburu y Álvarez de Arenales (* 19. november 1831, Salta – † 23. október 1914, Buenos Aires) bol argentínsky politik a právnik. V roku 1895 sa stal 8. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 13. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako viceprezident, predseda parlamentu, minister spravodlivosti a verejného školstva a federálny sudca, politickú kariéru ukončil vo funkcii dočasného predsedu senátu. Bol tiež veľvyslancom svojej krajiny v Bolívii a Čile.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v meste Salta na úplnom severozápade Argentíny. Jeho otec José Evaristo Uriburu bol guvernérom provincie Salta. Celá rodina odvodzuje svoj pôvod od španielskeho conquistadora Dominga Martíneza de Iralu, bývalého guvernéra Guvernéstva Río de la Plata a Paraguaj. Evaristo Uriburu študoval právo na Univerzite Františka Xaverského v meste Chuquisaca, doktorát získal už na Univerzite v Buenos Aires. Po skončení štúdia sa stal úradníkom v Buenos Aires, neskôr sa ale vrátil do svojej domovskej provincie, kde sa začal venovať politickému životu. V roku 1855 založil noviny El Comercio. O rok neskôr začal pôsobiť na argentínskom veľvyslanectve v Bolívii. Do Argentíny sa vrátil v roku 1870 a hneď začal pôsobiť v rôznych politických funkciách. V roku 1863 sa stal na polroka predsedom argentínskeho parlamentu a následne v roku 1967 sa stal ministrom spravodlivosti a verejného školstva.[1] V roku 1872 sa vrátil do rodnej provincie, kde sa stal federálnym sudcom. O dva roky neskôr bol vymenovaný za veľvyslanca v Bolívii, v roku 1882 sa podieľal na vyjednávaniach medzi Čile a Bolíviou o ukončení vzájomnej vojny. V roku 1891 sa stal veľvyslancom v Čile. Už o rok neskôr sa stal viceprezidentom krajiny v rámci kompromisnej dohody medzi bývalými prezidentmi Juliom Argentinom Rocom a Bartolomém Mitrem. Keďže však prezident Luis Sáenz Peña nedokázal riešiť problémy krajiny, v januári 1895 rezignoval a nahradil ho práve viceprezident José Evaristo Uriburu.[2]
Vo funkcii prezidenta však nemal žiadnu vlastnú politickú podporu a musel sa spoliehať iba na podporu bývalého prezidenta Rocu, ktorý tak mal nad prezidentom úplnú kontrolu. Evaristo Uriburu však dokázal vytvoriť stabilnú a rešpektovanú vládu. Aby upokojil situáciu v krajine, udelil amnestiu všetkým účastníkom posledných revolúcii. Argentíne sa znova ekonomicky darilo, vďaka čomu mohla vláda prikročiť opätovne k novým investičným projektom. Podarilo sa tak dokončiť viacero pozastavených významných stavieb, súčasne sa začalo so stavbou kongresovej budovy v Buenos Aires, kde sa neskôr presťahoval parlament a senát. Prezident tiež začal s veľkým prezbrojovaním a modernizáciou armády a námorníctva, súčasne sa uskutočnili posledné vojenské operácie proti pôvodným obyvateľom na juhu krajiny.[3] Kvôli nejasným hraniciam v pohorí Andy musel čeliť vážnej hrozbe ozbrojeného konfliktu so susedným Čile, ktorú sa nakoniec podarilo urovnať dohodou. V roku 1898 sa skončilo jeho funkčné obdobie, v politike ale zostal a o tri roky neskôr bol zvolený do senátu, kde sa následne stal tzv. dočasným predsedom, čo je de facto riadiaca funkcia v senáte. V roku 1904 kandidoval za prezidenta, no neúspešne. V rokoch 1908 až 1909 pôsobil znova ako dočasný predseda senátu, následne odišiel z politického života. V roku 1914 zomrel v Buenos Aires, kde je aj pochovaný.[4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ José Evaristo de Uriburu [online]. todo-argentina.net, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
- ↑ José Evaristo Uriburu [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
- ↑ José Evaristo Uriburu [online]. laguia2000.com, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
- ↑ José Evaristo Uriburu [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Commons ponúka multimediálne súbory na tému José Evaristo Uriburu
Bernardino Rivadavia (1826–1827) • Vicente López y Planes (1827) • Justo José de Urquiza (1854–1860) • Santiago Derqui (1860–1861) • Juan Esteban Pedernera (1861) • Bartolomé Mitre (1862–1868) • Domingo Faustino Sarmiento (1868–1874) • Nicolás Avellaneda (1874–1880) • Julio Argentino Roca (1880–1886) • Miguel Juárez Celman (1886–1890) • Carlos Pellegrini (1890–1892) • Luis Sáenz Peña (1892–1895) • José Evaristo Uriburu (1895–1898) • Julio Argentino Roca (1898–1904) • Manuel Quintana (1904–1906) • José Figueroa Alcorta (1906–1910) • Roque Sáenz Peña (1910–1914) • Victorino de la Plaza (1914–1916) • Hipólito Yrigoyen (1916–1922) • Marcelo Torcuato de Alvear (1922–1928) • Hipólito Yrigoyen (1928–1930) • José Félix Uriburu (1930–1932) • Agustín Pedro Justo (1932–1938) • Roberto María Ortiz (1938–1942) • Ramón Castillo (1942–1943) • Arturo Rawson (1943) • Pedro Pablo Ramírez (1943–1944) • Edelmiro Julián Farrell (1944–1946) • Juan Perón (1946–1955) • José Domingo Molina Gómez (1955) • Eduardo Lonardi (1955) • Pedro Eugenio Aramburu (1955-1958) • Arturo Frondizi (1958-1962) • José María Guido (1962-1963) • Arturo Umberto Illia (1963-1966) • Juan Carlos Onganía (1966-1970) • Roberto Marcelo Levingston (1970–1971) • Alejandro Agustín Lanusse (1971–1973) • Héctor José Cámpora (1973) • Raúl Alberto Lastiri (1973) • Juan Perón (1973–1974) • Isabel Martínez de Perón (1974–1976) • Ítalo Luder (1975) • Jorge Rafael Videla (1976–1981) • Roberto Eduardo Viola (1981) • Horacio Tomás Liendo (1981) • Carlos Lacoste (1981) • Leopoldo Galtieri (1981–1982) • Alfredo Oscar Saint Jean (1982) • Reynaldo Bignone (1982–1983) • Raúl Alfonsín (1983–1989) • Carlos Menem (1989–1999) • Fernando de la Rúa (1999–2001) • Ramón Puerta (2001) • Adolfo Rodríguez Saá (2001) • Eduardo Camaño (2001–2002) • Eduardo Duhalde (2002–2003) • Néstor Kirchner (2003–2007) • Cristina Fernández de Kirchner (2007–2015) • Mauricio Macri (2015–2019) • Alberto Fernández (2019–2023) • Javier Milei (od 2023) |  | |
Poznámka: Osoby označené kurzívou sa neradia do oficiálneho zoznamu prezidentov | ||