Preskočiť na obsah

Ferdinand Christian Baur

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ferdinand Christian Baur
nemecký protestantský teológ a cirkevný historik
Ferdinand Christian Baur
Narodenie21. jún 1792
Schmiden, dnes časť mesta Fellbach, Nemecko
Úmrtie2. december 1860 (68 rokov)
Tübingen, Nemecko
Národnosťnemecká
Alma materUniverzita v Tübingene
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ferdinand Christian Baur

Ferdinand Christian Baur (* 21. jún 1792, Schmiden, dnes časť mesta Fellbach – † 2. december 1860, Tübingen) bol nemecký protestantský teológ a cirkevný historik, zakladateľ tzv. Mladšej tübingenskej teologickej školy. Etabloval historicko-kritickú exegetickú metódu ako obligátnu súčasť teologického výskumu.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Ferdinand Christian Baur sa narodil 21. júna 1792 v obci Schmiden (dnes súčasť mesta Fellbach), neďaleko Stuttgartu. Jeho otec bol protestantský farár.

Do svojich štrnástich rokov sa vzdelával doma pod vedením otca. V roku 1805 vstúpil do nižšieho protestantského seminára v Blaubeurene, od roku 1807 pokračoval v štúdiách v Maulbronne.

V rokoch 1809 až 1814 študoval v Tübingene protestantskú teológiu. Okrem toho sa však venoval aj štúdiu filozofie, zaoberal sa predovšetkým Platónom, Fichtem, Schellingom a čiastočne i Kantom. Z tunajších učiteľov mal na neho veľký vplyv Ernst Gottlieb Bengel.

Po skončení štúdia pôsobil krátky čas v pastorácii, neskôr bol učiteľom v Schönthali. Následne prijal pozíciu repetenta v tübingenskom protestantskom teologickom konvikte.

V rokoch 1817 až 1826 bol profesorom klasickej filológie v protestantskom teologickom seminári v Blaubeurene. Tu sa ešte viac zahĺbil do štúdia dejín antickej filozofie a náboženstva. Čerpal predovšetkým z prác nemeckého historika Bartholda Georga Niebuhra (1776 – 1831).

V rokoch 1824 – 1825 publikoval dvojzväzkové dielo Symbolik und Mythologie, oder die Naturreligion des Altertums [Symbolika a mytológia alebo prirodzené náboženstvo staroveku]. Badať v ňom už jasný vplyv Schleiermacherovej teológie a odklon od Staršej tübingenskej teologickej školy.

V roku 1826 sa F. Ch. Baur stal riadnym profesorom protestantskej teológie na univerzite v Tübingene.

Postupne sa začal vymedzovať aj voči Schleiermacherovi: nesúhlasil s jeho striktným oddelením filozofie od teológie a viac sa zaujímal aj o nekresťanské náboženstvá. Baur sa vo svojich nasledujúcich dielach – Das manichäische Religionssystem (1831) a Die christliche Gnosis, oder die christliche Religionsphilosophie in ihrer geschichtlichen Entwickelung (1835) – už evidentne hlásil k Hegelovej filozofii.

V roku 1834 publikoval, ako odpoveď na Möhlerovu slávnu Symbolik (1832), spis Gegensatz des Katholizismus und Protestantismus.

V nasledujúcom období sa Baur rozhodol aplikovať základnú Hegelovu schému: "téza → antitéza → syntéza" aj v analýze ranokresťanských dejín. Napr.: predstavy ranej židovsko-kresťanskej komunity boli, podľa Baura, v príkrom rozpore s Pavlovou teológiou, ktorej centrom bolo hlásanie oslobodenie sa spod Zákona skrze vieru v Ježiša Krista. K syntéze týchto protikladných názorov došlo až časom. Z toho vyplýva, že všetky novozákonné texty je možné na základe analýzy ich teologických tendencií roztriediť do jednotlivých vývojových štádií.

Čo sa týka Pavlových listov, Baur považoval za autentické len štyri z nich: List Rimanom, Prvý a Druhý list Korinťanom a List Galaťanom.

Jánovo evanjelium pokladal za výsledok snahy o zmierlivú teologickú syntézu dobových protikladných názorov, jeho vznik tak datoval až do neskorého 2. storočia, a preto ho odmietal uznať ako zdroj reálnych historických faktov o udalostiach Ježišovho života. Historické fakty podľa Baura prinášajú len tri synoptické evanjeliá – Markovo, Matúšovo a Lukášovo.

V spôsobe, akým vyzdvihuje Ježišove jednoduché nábožensko-morálne myšlienky, sa však Baur podobá skôr na osvietencov než na hegeliánov, ktorí premýšľali o novej formulácii kristológie založenej práve na Hegelovej filozofii.

Ďalšou oblasťou, ktorej sa Baur venoval, boli dejiny dogiem. Jeho epochálny význam spočíva v odvahe aplikovať historicko-kritickú metódu aj v reflexii dogmatických princípov. K jeho najvýznamnejším publikáciám na tomto poli patria: Die christliche Lehre von der Versöhnung in ihrer geschichtlichen Entwickelung von der ältesten Zeit bis auf die neueste (1838), Die christliche Lehre von der Dreieinigkeit und Menschwerdung Gottes (1841 – 1843, 3 zväzky) a Lehrbuch der christlichen Dogmengeschichte (1847). Po Baurovej smrti boli uverejnené aj zobrané texty jeho prednášok pod názvom Vorlesungen über die christliche Dogmengeschichte (1865 – 1867, 3 zväzky).

Nasledovalo obdobie, v ktorom sa Baur kriticky zaoberal dejinami raného kresťanstva. Opäť zaznel názor, že v apoštolských dobách neprevládal v kresťanskej komunite len mier a jednota. Baur sa snažil dokázať, viera prvotnej židovsko-kresťanskej komunity v Mesiáša (Krista) spolu s pretrvávajúcim zdôrazňovaním potreby dodržiavania predpisov Zákona bola v rozpore s Pavlovou teológiou náboženstva postaveného na princípe slobody. Výsledkom týchto približne stopäťdesiat rokov trvajúcich sporov bol vznik prvotnej podoby katolíckej cirkvi. No a trvalým pamätníkom týchto kontroverzií sú texty Nového zákona, ktorých definitívnu verziu je nevyhnutné datovať až do 2. storočia. Pred rokom 70 po Kr. podľa Baura vznikli len štyri vyššie spomínané Pavlove listy a Zjavenie sv. apoštola Jána.

Baurov historicko-kritický exegetický výskum Skutkov apoštolov a Pavlových listov je zhrnutý v diele Paulus, der Apostel Jesu Christi (1845), výskum evanjelií v spisoch: Ueber die Composition und den Charakter des johanneischen Evangeliums (1844), Kritische Untersuchungen über die kanonischen Evangelien, ihr Verhältnis zueinander, ihren Ursprung und Charakter (1847) a Das Markus-Evangelium nach seinem Ursprung und Charakter (1851).

Okolo Baura sa už po jeho nástupe na univerzitu v Tübingene v roku 1826 začala formovať tzv. Mladšia tübingenská teologická škola. K jej najvýznamnejším predstaviteľom patrili napr. Eduard Zeller, Albert Schwegler, Karl Reinhold von Köstlin alebo Adolf Hilgenfeld. Ich tlačovým orgánom bol v rokoch 1842 až 1857 odborný teologický časopis Theologische Jahrbücher. Charakteristickým znakom tohto myšlienkového prúdu, nepochybne epochálneho významu, bolo zapracovanie metód kritickej historickej vedy do teologického výskumu. A hoci sa dnes už niektoré ich názory považujú za prekonané, princípy historicko-kritickej metódy ako také sú všeobecne akceptované.

Posledné roky svojho života sa Baur venoval cirkevným dejinám. V roku 1852 publikoval spis Die Epochen der kirchlichen Geschichtsschreibung. Od roku 1853 až do svojej smrti pracoval na monumentálnom 5 zväzkovom diele Geschichte der christlichen Kirche. To však bolo nakoniec kompletne publikované až po jeho smrti, zásluhou jeho syna, Ferdinanda Friedricha Baura.

Ferdinand Christian Baur zomrel 2. decembra 1860 v Tübingene.

  • Obraz F. Ch. Baura z konca 50. rokov 19. storočia
    Obraz F. Ch. Baura z konca 50. rokov 19. storočia
  • Baurov hrob na Mestskom cintoríne v Tübingene
    Baurov hrob na Mestskom cintoríne v Tübingene
  • Pamätná tabuľa na mieste Baurovho rodného domu vo Fellbach-Schmiden
    Pamätná tabuľa na mieste Baurovho rodného domu vo Fellbach-Schmiden

Výber z diela

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Das Christentum und die christliche Kirche der drei ersten Jahrhunderte. 1853.
  2. Die christliche Kirche vom Anfang des vierten bis zum Ende des sechsten Jahrhunderts in den Hauptmomenten ihrer Entwicklung. 1859.
  3. Die christliche Kirche des Mittelalters in den Hauptmomenten ihrer Entwicklung. 1861 (vydal autorov syn, Ferdinand Friedrich Baur, ako op. posth.).
  4. Kirchengeschichte der neueren Zeit: Von der Reformation bis zum ende des achtzehnten Jahrhunderts. 1863 (vydal autorov syn, Ferdinand Friedrich Baur, ako op. posth.).
  5. Kirchengeschichte des neunzehnten Jahrhunderts. 1862 (vydal Eduard Zeller ako op. posth.).

Moderné vydanie zobraných spisov:

  • SCHOLDER, Klaus (ed.). Ferdinand Christian Baur: Ausgewählte Werke in Einzelausgaben. 5 zväzkov. Stuttgart-Bad Cannstatt: Frommann-Holzboog, 1963 – 1975. ISBN 978-3-7728-0040-5.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BAUTZ, Friedrich WilhelM. Baur, Ferdinand Christian. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon (BBKL). Band 1. Hamm: Bautz, 1975, 1990. ISBN 3-88309-013-1. S. 427 – 428.
  • HOPPER, Matthew Thomas. Historical Theology as the Crossroads of Faith and Reason. The Contribution of Ferdinand Christian Baur. Athens (GA): University of Georgia, 2008. (M. A. thesis) (dostupné online Archivované 2016-03-07 na Wayback Machine)
  • KÖPF, Ulrich. Der Tübinger Jurist Marum Samuel Mayer als Gegner Ferdinand Christian Baurs und seiner Schüler. In: Tubingensia: Impulse zur Stadt- und Universitätsgeschichte. Festschrift für Wilfried Setzler zum 65. Geburtstag. Editovali Sönke Lorenz a Volker K. Schäfer v spolupráci s Institut für Geschichtliche Landeskunde und Historische Hilfswissenschaften der Universität Tübingen. Tübingen: Jan Thorbecke Verlag, 2008. ISBN 978-3-7995-5510-4. S. 427 – 443.
  • MEIJERING, E. P. F.C. Baur als Patristiker: die Bedeutung seiner Geschichtsphilosophie und Quellenforschung. Brill Academic Pub, 1986.
  • MULERT, Hermann. Baur, Ferdinand Christian. In: Neue Deutsche Biographie (NDB). Band 1. Berlin: Duncker & Humblot, 1953. ISBN 3-428-00182-6. S. 670 f. (dostupné online)
  • SCHOLDER, Klaus. Baur, Ferdinand Christian. In: Theologische Realenzyklopädie 5. 1980. S. 352 – 359.
  • ZELLER, Eduard. Baur, Ferdinand. In: Allgemeine Deutsche Biographie (ADB). Band 2. Leipzig: Duncker & Humblot, 1875. S. 172 – 179.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ferdinand Christian Baur na nemeckej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ferdinand_Christian_Baur&oldid=7807119“