Eskimáčtina
Eskimáčtina je hlavný jazyk (či podľa iných[chýba zdroj] názorov skupina jazykov) z eskimácko-aleutských jazykov. Hovoria ňou najmä Eskimáci. Používa sa v severnej Amerike a Grónsku (okrem Aleutských ostrovov a Komadorských ostrovov) a zvyšky zostali aj v severovýchodnej Ázii.
Je to výrazne polysyntetický jazyk[1] s veľkým množstvom prípon[2]:306.
Delenie
[upraviť | upraviť zdroj]Delí sa na dve[1] navzájom nezrozumiteľné jazykové skupiny[2]:304:
- juitské (alebo juitsko-jupické) nárečia (jazyky) - Čukotka, juhozápadná Aljaška, polostrov Nunivak, ostrov sv. Vavrinca:
- jupičtina [yup'ik, yupik] (10 000 hovoriacich)
- alutiiq [jupičtina tichomorského pobrežia] (400 hovoriacich)
- juitčina [stredosibírska jupičtina] (Chaplinon a Ostrov sv. Vavrinca; 1400 hovoriacich)
- naukančina [naukan] (70 hovoriacich)
- sireničtina [sirenik] (1 hovoriaci) - často považovaná za úplne osobitný jazyk[2]:304
- inuitské nárečia (jazyky) [inuitčina, inuit, inupik] - ostatné lokality
- iñupiaq (severná Aljaška, 3500 hovoriacich)
- inuvialuktun [inuktun] (západná Kanada; 765 hovoriacich)
- inuktitut (východná Kanada; vyše 23 000 hovoriacich)
- grónčina [kalaallisut] (Grónsko, 47 000 hovoriacich)
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b eskimáčtina. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 163.
- ↑ a b c GENZOR, Jozef. Jazyky sveta : história a súčasnosť. 1. vyd. Bratislava : Lingea, 2015. 686 s. ISBN 978-80-8145-114-0.
| Tento článok týkajúci sa lingvistiky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |