Silius Italicus
| Silius Italicus | |
| rímsky epický básnik | |
 | |
| Narodenie | medzi 25/26 |
|---|---|
| Úmrtie | 101 |
| Odkazy | |
| Projekt Gutenberg | Silius Italicus (plné texty diel autora) |
| Commons |  Silius Italicus |
Silius Italicus, celým menom Tiberius Catius Asconius Silius Italicus (* 25 alebo 26 – † 101) bol rímsky epický básnik, ktorého tvorba spadá do strieborného obdobia rímskej literatúry.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Rodisko Silia Italica zostáva neznáme. Podľa cognomen Italicus niektorí usudzujú, že mohol pochádzať z Italicy v Hispánii, ale iní tento argument vyvracajú na základe toho, že ho Martialis nemenuje medzi slávnymi osobnosťami pochádzajúcimi z tejto časti impéria. Ako pravdepodobnejšie sa javí, že cognomen získal niektorý Italicov predok v súvislosti so Spojeneckou vojnou (91 – 88 pred Kr.).
Politická kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]Silius Italicus začal svoju kariéru ako rečník a politik. Jeho priemerné schopnosti i ambície mu zaručili, že prekĺzol všetkými politickými čistkami, ktoré postihli jeho schopnejších kolegov, a že nevzbudil prílišný záujem cisárov. Počas vlády cisára Nerona sa prepožičal ako žalobca v procesoch proti Nerovým vybraným obetiam a ako udavač. Vďaka tejto spolupráci s režimom dosiahol na rok 68, kedy ironicky Nero spáchal samovraždu, úrad konzula. Tacitus spomína, že Silius Italicus bol jedným z dvoch svedkov, ktorí sa zúčastnili tajných dohovorov po Neronovej smrti medzi cisárom Vitelliom a Flaviom Sabinom, bratom budúceho cisára Vespasiána, ktorý v tej dobe tiahol na Rím na čele svojich légii.
V boji o moc, ku ktorému došlo po Nerovej smrti, sa pridal Silius Italicus na stranu Vitellia. Po jeho porážke a smrti napriek tomu nebol Vespasiánom postihnutý. Rok po svojom konzuláte zastával funkciu prokonzula v provincii Asia, v ktorej sa osvedčil ako schopný a spravodlivý správca. Po návrate do Ríma sa stiahol z verejného života a venoval sa iba literárnej činnosti.
Silius Italicus bol veľkým milovníkom literatúry. Dva veľké vzory preňho predstavovali rečník a filozof Marcus Tullius Cicero a epický básnik Vergílius. V prípade oboch jeho úcta hraničila až so zbožňovaním. Italicus mimo iné zakúpil pozemok, na ktorom sa nachádzal údajný Vergíliov hrob, a Cicerov statok v Tusculu. Posledné roky svojho života strávil v Kampánii, v blízkosti Vergíliovho hrobu.
Silius Italicus patril k stúpencom stoicizmu. Podľa Cicerovho vzoru po odchode z politického života často viedol s priateľmi podobného filozofického zmýšľania debaty na filozofické témy. Siliov priateľ, stoický filozof Epiktétos sa o ňom vyjadril, že patril k najväčším rímskym filozofom svojich čias. Jeho ďalší priateľ, rečník, vzdelanec a tiež stoik Lucius Annaeus Cornutus, mu venoval svoj komentár k Vergíliovi. Aj Italicova smrť bola v úplnej zhode s jeho presvedčením: keď u neho prepukla nevyliečiteľná choroba, zomrel dobrovoľnou smrťou hladom, pričom zostal veselý až do posledného okamihu.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Italicus je autorom jediného dochovaného diela – historického eposu Punica (Púnska vojna) v 17 knihách a viac ako 12 000 daktylských hexametroch. Pôvodne mal maž epos snáď až 18 kníh, aby sa vyrovnal Enniovým Annales, ale i v nám známej podobe ide o najdlhší dochovaný latinský epos.
Hodnotiť Silia Italica ako autora nie je jednoduché. Látka, ktorú si vyberá pre svoju tvorbu, teda skutočná, historicky dobre doložená Púnska vojna, ho kladie medzi epických básnikov a historikov. Prvým sa nevyrovná pre nedostatok talentu a básnickej kreativity, druhých nedosahuje práve preto, že píše básnickú skladbu o tému, ktorú pred ním zdokumentovali historici lepšie a s dôrazom na faktický detail. Dochádza tak k tomu, že Italicus pôsobí na básnika príliš učene a strnulo, ale na historika sa málo pridržiava faktov a prekladá ich umeleckými obrazmi. Práve preto si vyslúžil od svojich kritikov rozpačité prijatie. Quintilianus, ktorý ho ani menovito neuvádza, hovorí len o skupine básnikov, ktorí píšu len so zmyslom pre učenosť. Plínius sa o ňom vyjadruje, že písal viac s úsilím než s nadaním (scribebat carmina maiore cura quam ingenio)[1]. Vo všeobecnosti sa Silius, sčítaný milovník literatúry, ktorý sa podujal sám literatúru tvoriť, nedočkal výraznejšieho ohlasu a jeho dielo zostáva priemernou tvorbou strieborného obdobia.
Téma
[upraviť | upraviť zdroj]Pokiaľ ide o obsah diela, Silius Italicus pomerne presne kopíruje obsah známeho Livioveho historického diela, konkrétne tretej desiatky jeho kníh. Na niektorých miestach možno veľmi presne určiť, ktoré Liviove pasáže sú u Italica prebásnené. Punica začínajú Hannibalovou výpravou do Hispánie (229 pred Kr.) a končia rozhodujúcim víťazstvom Publia Cornelia Scipiona Africana pri Zame (202 pred Kr.).
Druhým zdrojom inšpirácie sa pre Italica stali epický básnici, v prvom rade Homér a po ňom Vergílius. Dvaja proti sebe stojaci hrdinovia eposu Punica, Publius Cornelius Scipio Africanus a Hannibal, sú zobrazovaní ako ústredná dvojica oboch Italicových predchodcov – Achilles a Hektor v Iliade a Aineias a Turnus v Eneide. U menších postáv sa objavujú odkazy na ďalších hridnov oboch epických velikánov, nehovoriac o tom, ako v 12. knihe, kedy dôjde k bojom pred hradbami Ríma, vstupujú do deja bohovia, ktorí sa stavajú na jednu i druhú stranu v jasnej imitácii bojov pred Trójou. Silius Italicus neodkazuje len na Vergília a Homéra. Časté sú u neho i pasáže, v ktorých rozpoznať Lucretia, Horatia, Ovidia, Ennia, Lucana alebo Hesioda, čo doklada na jednej strane sčítanosť autora, na strane druhe ale jeho nízku originalitu a chýbajúci talent.
Jazyk
[upraviť | upraviť zdroj]Latinčina Silia Italica je jazykom strieborného obdobia rímskej literatúry, ktoré obľubuje pátos a vyumelkovaný sloh. Jazyk autora Puník je tak pomerne čistý a patetický, jeho hexametre plynulé, ale oproti epickým velikánom strnulé a umelé. Jeho vyjaddrovaniu chýba živosť a prirodzenosť a príliš v ňom badať vplyv predchádzajúcich literárnych generácii, ktoré Silius Italicus tak vášnivo uznával.
Rukopis
[upraviť | upraviť zdroj]Punicu objavil v roku 1416 alebo 1417 v Konstanz humanista Poggio Bracciolini. Z tohoto, dnes strateného, rukopisu sú odvodené dnes známe rukopisy, ktoré pochádzajú z 15. storočia.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Plin. Epist. III 7, 5
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Silius Italicus
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Silius Italicus
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.