Lisabonská zmluva

16-stránkový mandát Európskej rady z júna 2007, podľa ktorého má Medzivládna konferencia vypracovať Lisabonskú zmluvu

Lisabonská zmluva alebo celým názvom Lisabonská zmluva, ktorou sa mení Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (pracovný názov bol reformná zmluva) je medzinárodná zmluva, ktorá mení zakladajúce zmluvy Európskej únie najmä tak, že

sa zjednodušuje celková štruktúra Európskej únie (rušia sa tri piliere a podobne)
Európska únia sa stáva právnickou osobou a nástupcom Európskeho spoločenstva a nahrádza ho
Európska rada a Európska centrálna banka sa stávajú inštitúciami Európskej únie
Charta základných práv EÚ sa stáva právne záväznou
Zmluva o založení Európskeho spoločenstva sa premenúva na „Zmluvu o fungovaní Európskej únie“.
zriaďuje sa stály predseda Európskej rady volený na obdobie dva a pol roka, ktorý bude zastupovať EÚ navonok a predsedať zasadaniam Európskej rady
posilňujú sa viaceré inštitúcie pre zahraničnú politiku (zmena funkcie generálneho tajomníka Rady a vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku na vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a podobne)
od roku 2014 sa počet komisárov Európskej komisie zmenšuje z 27 na dve tretiny počtu členských štátov (vrátane predsedu Komisie a Vysokého zástupcu), vybraného na základe rovného rotačného systému
Európsky parlament sa bude zaoberať väčším počtom legislatívnych oblastí a počet jeho členov sa zmenší na 751
hlasovanie v Rade Európskej únie sa od roku 2017 mení na systém „dvojitej väčšiny“ (čiže Rada schváli opatrenie, ak ho podporí 55 % členských štátov zastupujúcich aspoň 65 % populácie EÚ)
zavádza sa úloha pre národné parlamenty pri monitorovaní uplatnenia princípu subsidiarity
zavádza sa „doložka vystúpenia“ (exit clause), ktorá ustanovuje opustenie EÚ Členským štátom riadnym spôsobom
uľahčuje sa postup tzv. „posilnenej spolupráce“, ktorý je určený pre rozvoj istých politík EÚ, keď niektoré, ale nie všetky, členské štáty chcú konať

Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009.

Vznik

Po neúspechu projektu Ústavy pre Európu sa lídri Európskej únie na schôdzi Európskej rady pod nemeckým predsedníctvom 21. a 22. júna 2007 dohodli na zvolaní medzivládnej konferencie, ktorá vypracuje text novej, reformnej zmluvy. Táto dohoda znamená pokrok v doterajšej stagnácii spôsobenej prerušením procesu ratifikácie Ústavy pre Európu.

Na základe mandátu obsiahnutom v záveroch predsedníctva zo spomínanej schôdze Európskej rady Rada Európskej únie už pod portugalským predsedníctvom zvolala medzivládnu konferenciu. Medzivládna konferencia sa začala 23. júla.

Definitívnu dohodu o zmluve dosiahli 19. októbra 2007 hlavy štátov a vlád EÚ. 13. decembra 2007 ju podpísali v Lisabone. Zmluvu potom musí ratifikovať všetkých 27 členských štátov EÚ. Cieľom bolo, aby vstúpila do platnosti 1. januára 2009 a v každom prípade pred voľbami do Európskeho parlamentu v júni 2009.

Obsah a forma Lisabonskej zmluvy

Lisabonská zmluva sa skladá z preambuly, siedmich článkov a dvanástich protokolov a 51 vyhlásení.

Zmluva v prvom článku mení Zmluvu o Európskej únii, v druhom článku mení Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, ktorú premenúva na Zmluvu o fungovaní Európskej únie. Ostatných päť článkov obsahujú prechodné a záverečné ustanovenia. Protokol č. 2 priložený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie mení aj Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.

V prílohe k protokolu č. 2 Lisabonská zmluva prináša už druhé prečíslovanie zakladajúcich zmlúv Únie (prvé prečíslovanie zaviedla Amsterdamská zmluva)

Zakladajúce zmluvy Európskej únie budú obsahovať podľa Lisabonskej zmluvy tieto najdôležitejšie zmluvy

Zmluva o Európskej únii,
Zmluva o fungovaní Európskej únie a, v širšom zmysle slova aj
Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.

Z formálneho hľadiska zmluva teda iba mení a dopĺňa v súčasnosti platné zmluvy.

Zmeny podľa Lisabonskej zmluvy

Lisabonská zmluva prináša niekoľko dôležitých zmien do doterajších zmlúv. Väčšina zmien je prevzatá z Ústavy pre Európu.

Lisabonská zmluva odstránila trojpilierové usporiadanie Európskej únie, pričom všetky tri piliere zlúčila. Bývalý druhý a tretí pilier je dnes zahrnutý v Zmluve o fungovaní Európskej únie. S tým úzko súvisí zrušenie Európskeho spoločenstva. Jeho právnym nástupcom sa stala Európska únia. Lisabonská zmluva zároveň Únii dáva výslovne právnu subjektivitu. (Európske spoločenstvo pre atómovú energiu nezaniklo.)

Mierne sa zmenil inštitucionálny systém Únie. Inštitúciami Európskej únie po novom sú

Európsky parlament,
Európska rada na čele so stálym predsedom voleným na dva a pol roka Európskou radou, pričom predseda Európskej rady nesmie zastávať žiadnu vnútroštátnu funkciu,
Rada v ktorej sa naďalej uplatňuje systém rotujúceho predsedníctva okrem Rady pre zahraničné veci, ktorej predsedá vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku,
Európska komisia, ktorej členom a podpredsedom je vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a ktorá má mať od 1. novembra 2014 počet členov zodpovedajúci dvom tretinám počtu členských štátov,
Súdny dvor Európskej únie, ktorý by sa mal skladať zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov,
Európska centrálna banka
Dvor audítorov

Lisabonská zmluva nanovo definuje kvalifikovanú väčšinu uplatňovanú pri hlasovaní v Rade a po novom aj v Európskej rade. Kvalifikovanú väčšinu má tvoriť aspoň 55 % členov Rady, ktorý zastupujú členské štáty, predstavujúce najmenej 65 % obyvateľstva Únie, pričom blokujúcu menšinu musia tvoriť najmenej štyria členovia Rady, inak sa podľa Lisabonskej zmluvy považuje väčšina za dosiahnutú. Tento model kvalifikovanej väčšiny sa má uplatňovať od 1. novembra 2014. Dovtedy sa má kvalifikovaná väčšina posudzovať podľa pravidiel platných v súčasnosti. V prechodnom období medzi 1. novembrom 2014 a 31. marcom 2017 môže požiadať člen Rady, aby sa pri hlasovaní kvalifikovanou väčšinou postupovalo podľa starých pravidiel.

Lisabonská zmluva taxatívne vymedzuje oblasti výlučnej kompetencie Únie, oblasti spoločnej kompetencie Únie a členských štátov a takisto oblasti, v ktorých má mať Únia podpornú a koordinačnú úlohu. Do sféry politík Únie prináša Lisabonská zmluva zmeny súvisiace najmä s odstránením trojpilierového usporiadania. Aj oblasť akou je dnes policajná a súdna spolupráca v trestných veciach by mala podliehať rovnakému režimu, ako ostatné politiky Únie. Osobitné postavenie si však zachová spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spoločná obranná a bezpečnostná politika.

Podľa Lisabonskej zmluvy sa Charta základných práv Európskej únie, stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Únie s rovnakou právnou silou ako sú zakladajúce zmluvy. Poľsko a Spojené kráľovstvo však majú výnimku, na základe ktorej Súdny dvor Európskej únie nemôže kontrolovať súlad ich zákonov s Chartou. Neskôr má rovnakú výnimku získať aj Česko. Zároveň by Únia mala pristúpiť k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozdiely v porovnaní s Ústavou pre Európu

Rozdiely medzi Lisabonskou zmluvou a Ústavou pre Európu spočívajú predovšetkým vo forme zmluvy. Kým Ústava pre Európu mala zrušiť a nahradiť podstatné časti primárneho práva Európskej únie a tak ho zjednodušiť, Lisabonská zmluva neruší žiadnu zo zmlúv, ktoré sú platné dnes, ale iba ich mení, aj keď dosť podstatne.

Lisabonská zmluva vynecháva všetky politické symboly, ktoré boli pravdepodobne jednou z príčin neúspechu Ústavy. Jednak sa už nevolá „ústava“, ďalej v nej chýbajú zmienky o symboloch Európskej únie, akty únie, ktoré sa podľa Ústavy mali volať európsky zákon, európsky rámcový zákon, európske nariadenie a európske rozhodnutie, si ponechajú doterajšie pomenovania nariadenie a smernica.

Medzi inštitúcie Európskej únie sa dostala aj Európska centrálna banka. V Ústave bola zaradená iba medzi „ďalšie inštitúcie a poradné orgány“. Samotná Európska centrálna banka však už vyjadrila nespokojnosť nad takýmto textom.

Externé odkazy