Monroeova doktrína
Monroeova doktrína je princíp, ktorým sa riadila a stále riadi zahraničná diplomacia USA vo vzťahu k latinskoamerickým krajinám. Vyhlásil ju 2. decembra 1823 v americkom kongrese prezident USA James Monroe. Hovorí, že západná pologuľa (t. j. americký kontinent) sa pokladá za sféru vplyvu jedine USA. USA má zabrániť kolonizácii alebo ovplyvňovaniu západnej hemisféry európskou alebo inou krajinou. Každý takýto pokus budú USA pokladať za ohrozenie vlastného mieru a bezpečnosti. Inými slovami, jedine USA majú právo rozhodovať o osude latinskoamerických krajín. Súčasne sa však americká politika zdrží miešania do záležitostí európskych štátov.
Monroeova doktrína bola motivovaná nebezpečenstvom znovudobytia latinskoamerických štátov európskymi mocnosťami. Prehlasovala, že budúca zahraničná politika USA sa nebude miešať do európskych záležitostí, ale USA vyžadujú, aby európske štáty nevmiešavali akýmkoľvek spôsobom na západnej pologuli. Monroeova doktrína určila americkú politiku izolacionalizmu voči Európe ale napríklad i voči Japonsku vo vzťahu k Číne.
Monroeova doktrína, ktorá doteraz tvorila jeden zo základov zahraničnej politiky USA, zohrala v počiatočnej fáze progresívnu úlohu, pretože držala ochrannú ruku nad bývalými španielskymi kolóniami v Strednej a Južnej Amerike v ich boji za nezávislosť. Neskôr však jej výklad smeroval k tomu, že neprípustnosť intervencie na americkom kontinente sa týka len európskych mocností, nie však samotných USA, ktoré si tak nepriamo vyhradzovali právo intervencie v štátoch Latinskej Ameriky. V súvislosti s prisvojovaním si nových území (panamerikanizmus) bola Monroeova doktrína využívaná k expanzionalistickej politike USA v Latinskej amerike a k potlačovaniu národno-oslobodeneckých hnutí vedených zväčša ľavicovými (až marxistickými) stranami a neskôr počas Studenej vojny k brzdeniu vplyvu kubánskej revolúcie vedenej F. Castrom.
Hoci prezident Theodore Roosevelt už vo vojne so Španielskom v roku 1898 a následne s Filipínami (1898 – 1902) porušil Monroeovu doktrínu, keď sa USA zmocnili Filipín, v krajine naďalej pretrvávala ilúzia, že bude možné udržať politiku izolacionizmu aj po vypuknutí prvej svetovej vojny. Prezidentovi Woodrow Wilsonovi bolo jasné, že USA budú musieť do vojny zasiahnuť. Keďže ich záujmom boli bližšie krajiny Dohody na čele s Francúzskom a Veľkou Britániou, potreboval zámienku, ktorou by pred americkou verejnou mienkou tento vstup ospravedlnil. A cisárske Nemecko potopením lode Lusitania, na ktorej sa do Veľkej Británie viezli aj americkí občania, túto zámienku poskytlo.
Po skončení vojny USA znova zaviedli izolacionalizmus, možno ešte väčšmi, ako pred vojnou. Dokonca USA nevstúpili do Spoločnosti národov. Neporušili ho dokonca ani pri napadnutí Číny Japonskom, ani po vypuknutí II. svetovej vojny. USA sa dokonca ani po napadnutí Japonskom (Pearl Harbor) neodhodlali upustiť od izolacionalizmu presadzovanom Monroeovou doktrínou. Opustili túto dlho zaužívanú prax až keď Nemecko vypovedalo USA vojnu, pričom nadaľej trvali na nezasahovaní v ich oblasti vplyvu.
Nástup extrémnej ľavice po II. svetovej vojne je nepríjemný najmä pre USA, ktoré Latinskú Ameriku považovali za svoju sféru vplyvu. Dokument sa výrazne uplatňoval hlavne v časoch studenej vojny, keď USA potlačili každý pokus o ustanovenie ľavicovej vlády v štátoch Latinskej Ameriky. Odhaduje sa, že v 20. storočí USA buď zabránili nástupu, alebo násilne zosadili okolo 40 latinskoamerických vlád.
Po teroristických útokoch na USA sa však G. Bush starší začal sústredovať na arabské štáty a dnes USA úplne stráca kontrolu nad Latinskou Amerikou, ktorej štáty sa stále viac odmietajú podriaďovať ich politike. V súčasnosti ide hlavne o Venezuelu, Bolíviu, či Nikaraguu. S Brazíliou uzatvára v poslednom období ekonomické dohody aj Čína, takže vplyv USA postupne slabne. Pričom samotná Brazília a čiastočne i Argentína je považovaná za lokálnu veľmoc.
Monroeova doktrína však prakticky nie je striktne dodržiavaná od vstupu do II. svetovej a vzniku studenej vojny (NATO).