Libanon

	Libanonská republika
Vlajka	Znak
	Národné motto:; nie je
	Štátna hymna:; Kulluna lil-watan
Miestny názov
• dlhý	الجمهورية اللبنانية
• krátky	لبنان
Hlavné mesto	Bejrút; 33°54′ s.š. 35°32′ v.d.
Najväčšie mesto	Bejrút
Úradné jazyky	arabčina ;
Štátne zriadenie; prezident; premiér	parlamentná republika; Michel Aoun (ميشال عون); Najib Mikati (نجيب ميقاتي)
Vznik	24. október 1945
Susedia	Izrael, Sýria
Rozloha; • celková; • voda (%)	; 10 452 km² (162.) ; km² (1,8 %)
Počet obyvateľov; • odhad (2016); • hustota (2016)	; 6 006 668 (112.) ; ; 560/km² (21.)
HDP; • celkový; • na hlavu (PKS)	2017; 53,915 mld. $ (86.); 19 128 $ (80.)
Index ľudského rozvoja (2015)	0,763 (76.) – vysoké
Mena	libanonská libra (LBP)
Časové pásmo; • Letný čas	VEČ (UTC+2); VELČ (UTC+3)
Medzinárodný kód	LBN
Medzinárodná poznávacia značka	LB
Internetová doména	.lb
Smerové telefónne číslo	+961

Súradnice: 33°50′00″S 35°46′00″V / 33,833333°S 35,766667°V / 33.833333; 35.766667

Libanon (arab. لبنان‎ – Lubnán), dlhý tvar Libanonská republika, je štát na Blízkom východe, pri východnom pobreží Stredozemného mora. Hraničí na severe a východe so Sýriou, na juhu s Izraelom.

Dejiny

Osmanská ríša a prvá svetová vojna

Libanon bol od roku 1516 do roku 1918 súčasťou Osmanskej ríše. Roku 1861 Libanon získal autonómiu. Počas prvej svetovej vojny došlo v roku 1915 v krajine k nastoleniu vojenskej diktatúry pod vedením Džamala Pašu. Spolu s porážkou centrálnych mocností došlo tiež k rozpadu Osmanskej ríše.

Spojené kráľovstvo a Francúzsko podpísali tajnú Sykes-Picotovu dohodu, na základe ktorej si rozdelili arabské provincie Osmanskej ríše. Libanon spolu so Sýriou sa stali sférou vplyvu Francúzska a hoci územie Libanonu na konci vojny v roku 1918 obsadili Briti, Francúzi trvali na dodržaní dohody a ich odchode. Spojené kráľovstvo, Francúzsko a USA navrhli mandátnu formu usporiadania krajiny, ktoré by pomohlo pripraviť krajinu na nezávislosť. V roku 1920 tak bol Libanon vyhlásený mandátnym územím Spoločnosti národov pod správou Francúzska a vyhláseniu Veľkého Libanonu. Roku 1925 bol Libanon oddelený od Sýrie a v nasledujúcom roku došlo k vyhláseniu libanonskej ústavy a Libanonskej republiky. Napriek tomu však naďalej zostal francúzskym mandátnym územím.

Druhá svetová vojna

Počas druhej svetovej vojny bol Libanon pod dozorom vichistickej kolaborantskej vlády, avšak už roku 1941 do Libanonu prišli jednotky Spojeného kráľovstva a Slobodného Francúzska. V roku 1943 bol oficiálne zrušený francúzsky mandát a formálne uznaná nezávislosť krajiny. Jednotky Francúzska boli úplne stiahnuté až po ukončení druhej svetovej vojny v roku 1946.

V roku 1943 došlo v krajine k dôležitej dohode medzi jej hlavnými predstaviteľmi, tzv. Národnému paktu. Išlo o dohodu nepísanú, ktorej súčasťou bolo rozdelenie moci v krajine medzi hlavné náboženské skupiny - prezidentom sa tak stal maronit, premiérom sunnit a predsedom parlamentu šiit.

Ako jediná arabská krajina podpísal Libanon v roku 1957 Eisenhowerovu doktrínu. Roku 1958 došlo k spojeniu susednej Sýrie s Egyptom, čím vznikla Zjednotená arabská republika vedená Gamalom Násirom, ako výsledok panarabskej vlny, šíriacej sa medzi arabskými krajinami. Libanonskí kresťania sa prirodzene obávali možnosti zlúčenia Libanonu so Sýriou, čo požadovali predovšetkým libanonskí moslimovia. Vzhľadom k tejto situácii sa maronitský prezident Kamil Šamún rozhodol nenasadiť armádu (ktorá bola konfesne rozdelená na milície) ale obrátil sa s prosbou o pomoc na USA, ktoré vyslali do oblasti svoje jednotky. Po upokojení situácie bol zvolený nový prezident a následne stiahnuté jednotky USA.

S postupným príchodom Palestínčanov (OOP) do Libanonu (už od roku 1948) došlo medzi nimi a libanonskou armádou k stretom. OOP začala podnikať útoky z libanonského územia proti Izraelu, ktorý následne realizoval odvetné akcie, pri ktorých prenikal na libanonské územia.

Občianska vojna

Línia sa *Green Line*, ktorá delila východný a západný Bejrút, 1982

Bližšie informácie v hlavnom článku: Libanonská občianska vojna

Na vzraste napätia mali značný podiel palestínski utečenci, ktorí do krajiny prišli hlavne po vyhlásení štátu Izrael a prvým arabsko-izraelskom konflikte v roku 1948, po šesťdňovej vojne v roku 1967 a po presune OOP do Libanonu v roku 1970, kedy na juhu začala budovať štát v štáte.

Palestínčania sa stretávali s miestnymi obyvateľmi, ktorí sa cítili utláčaní (nespokojní boli predovšetkým kresťania), a tak v polovici sedemdesiatych rokov stáli proti sebe kresťanskí falangisti a palestínski utečenci spolu so sunnitskými moslimami. Na začiatku vojny bolo niekoľko konfliktov; prvý atentát, namierený na autobus prevážajúci členov kresťanskej Falangy, bol spáchaný 13. apríla 1975. Veliteľ falangy obvinil z tohto činu Palestínčanov, a ako odvetu falangisti napadli autobus prevážajúci palestínskych robotníkov do utečeneckého tábora.

Na žiadosť libanonskej vlády do krajiny prišli v apríli 1976 sýrske jednotky, ktoré spolu s kresťanmi vytlačili palestínskych bojovníkov na juh krajiny. Prímerie vydržalo len do roku 1978, kedy vypukli ďalšie boje, v ktorých už ale Sýrčania stáli na strane Palestínčanov.

OOP ostreľovalo z juhu Libanonu sever Izraela, a tak sa do vojny zapojili aj izraelské sily, podporujúce kresťanské jednotky plukovníka Haddada. Na ostreľovanie severu Izraela reagovala v marci 1978 izraelská armáda obsadením južnej časti Libanonu, ktoré trvalo až do júna. Libanon bol fakticky rozdelený na východnú časť (ovládanú Sýriou), Tripolis, južný Libanon a východný Bejrút (v rukách moslimov) a západný Bejrút (v rukách kresťanov, podporovaných Izraelčanmi).

Od leta 1981 do leta 1982 boli v oblasti prítomné medzinárodné jednotky a došlo k relatívnej stabilizácii. Po tom, čo Palestínčania zintenzívnili v ostreľovaní Izraela, bola začatá operácia Mier pre Galileu, t.j. Libanonská vojna. Izraelské jednotky prekročili na troch miestach hranice, obsadili tretinu Libanonu a obkľúčili Bejrút. Vtedajší najvyšší predstaviteľ OOP Jásir Arafát rozhodol o presune svojich jednotiek a hlavného stanu OOP Tunisu.

16. septembra 1982 bol spáchaný masaker, kde kresťanskí falangisti napadli utečenecké tábory v západnom Bejrúte. Reagovali tak na atentát, spáchaný na veliteľa Falangy Bašíra Džamáíla. Falangisti napadli Palestínčanov na území kontrolovanom Izraelom, pričom proti tomu izraelskí vojaci nezasiahli. Kvôli tomu bol tvrdo kritizovaný aj minister obrany Ariel Šaron.

Pokračovali aj rokovania o prímerí a 17. mája 1983 Libanon, Izrael a USA podpísali dohodu o izraelskom stiahnutí, ktoré bolo podmienené odchodom sýrskych jednotiek z krajiny, čo však Sýria odmietla. Napriek tomu sa izraelské jednotky postupne do roku 1985 stiahli. Izrael zasahoval do vojny len podporou kresťanských jednotiek generála Auna, ktorý v roku 1989 začal boj za vyhnanie sýrskych jednotiek z krajiny. Po krátkom úspechu bol Aun obkľúčený Sýrčanmi a musel utiecť na francúzske veľvyslanectvo.

Občiansku vojnu ukončila dohoda z Taif, prijatá libanonskými poslancami v októbri 1989 na zasadnutí v saudskoarabskom Taífe. Bola prijatá tzv. Charta národného zmierenia – ústavná a administratívna reforma, ktorá trochu obmedzila privilegované postavenie Maronitov v krajine, dohoda o vláde národnej jednoty a legalizácii pobytu sýrskych jednotiek v Libanone. Dohoda z Taif ukončila pätnásťročnú občiansku vojnu v Libanone.

Libanon od začiatku 90. rokov

Časť ulice Rue Minet al Hosni, kde bol 14. februára 2005 zavraždený Rafik Hariri

Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhá libanonská vojna

V roku 1990 začala povojnová obnova krajiny (juh bol napriek tomu naďalej okupovaný Izraelom, na zvyšnom území sa nachádzalo 40 000 sýrskych vojakov, čím bola zaistená politická nadvláda Sýrie). V máji 1992 viedli sociálne nepokoje vyvolané ťaživou hospodárskou situáciou k odstúpeniu vlády a následným parlamentným voľbám v auguste 1992. V nich zvíťazila prosýrska väčšina, bola zriadená vláda Rafika Haririho, presadzujúca ekonomickú obnovu krajiny. S tým rástlo zadlžovanie a po celé deväťdesiate roky pokračovali útoky Hizballáhu na Izrael z južnej časti Libanonu, na ktoré Izrael reagoval odvetnými útokmi.

Miesta, ktoré boli medzi 12. a 13. júlom 2006 bombardované Izraelom

Až v máji 2000 ukončil Izrael okupáciu južného Libanonu a naplnil rezolúciu BR OSN č. 425 stiahnutím svojich vojsk. Po stiahnutí Izraela prevzali moc v oblasti milície Hizballáhu. Od roku 2001 kresťanská komunita s rôzne dlhými prestávkami protestovala proti prítomnosti sýrskych jednotiek a proti zasahovaniu Sýrie do vnútorných záležitostí Libanonu. Konečne v júni 2001 Sýria svoje vojská z Bejrútu a okolia stiahla a vyhovela požiadavkám Libanončanov.

14. februára 2005 bol vykonaný atentát na bývalého libanonského premiéra Haririho, ktorý predstavoval symbol povojnovej obnovy Libanonu a jeho liberálnej politiky. Tento akt vyvolal vlnu protisýrskych demonštrácií, ktoré sa už neobmedzovali len na kresťanskú komunitu a znamenali počiatok tzv. Cédrovej revolúcie. 26. apríla 2005 bolo dokončené sťahovanie sýrskych vojsk z Libanonu, ktorému predchádzal intenzívny tlak zo strany medzinárodného spoločenstva, aj od libanonskej opozície. Tá otvorene obvinila Damašk z podielu na februárovom atentáte, čo Sýria poprela, hoci väčšina Libanončanov bola presvedčená o opaku.

12. júla 2006 došlo ku konfliktu na libanonskej hranici, kedy bolo pri raketovom útoku Hizballáhu na mesto Šlomi zabitých 8 vojakov a ďalší 2 boli unesení. Libanon požadoval ich prepustenie, čo Hizballáh podmienil prepustením svojich zajatcov v krajine. Na prepustenie zajatcov a zvýšenie kontroly nad južnou časťou Libanonu apelovala aj OSN.

Izrael začal vykonávať letecké útoky, hoci Kofi Annan nabádal k zdržanlivosti a vyslal zbor 3 vyjednávačov. Útoky napriek tomu pokračovali, preto OSN poslal do Bejrútu hlavného vyjednávača Vijaya Nambiara, aby vyjadril solidaritu a podporu libanonskej vláde. Bola zničená infraštruktúra a pretrvávala vojenská blokáda Libanonu. Humanitárne podmienky sa naďalej zhoršovali a OSN nebola schopná pomáhať, preto Kofi Annan navrhol opatrenia na zastavenie krviprelievania. Pri útoku na stanovište mierovej misie OSN (UNIFIL) 25. júla zomreli 4 pozorovatelia a pozície misie sa stali terčom útokov oboch strán. Po nálete na mesto Kana zomrelo 30. júla vyše 50 ľudí, prevažne detí, na čo OSN poslala do oblasti humanitárny konvoj. Viac ako 800 tisíc osôb bolo vysídlených a 100 tisíc utieklo do Sýrie, preto OSN predĺžila mandát misie UNIFIL do 31. augusta 2006. Po tom, ako 11. augusta prijala BR OSN rezolúciu č. 1701, došlo 14. augusta k zastaveniu vojenských útokov a prímeriu. Izraelská armáda sa stiahla za modrú líniu a libanonskí vojaci sa rozmiestnili po celom južnom území. V sídle OSN v New Yorku prebehli rokovania a jednotky UNIFIL boli rozšírené z 2000 na cca 15 000 príslušníkov.

Geografia

Libanon je malá hornatá krajina ležiaca vo východnom Stredomorí (pobrežná hranica je dlhá 225 km). Hoci sa krajina nachádza pri mori a neďaleko je sýrska púšť, v libanonskom pohorí sú v zime vhodné podmienky na lyžovanie, hlavne vďaka až 3000 m vysokým horám. Tento hornatý pás sa delí na pohorie Libanon a Antilibanon. Prvý z nich leží rovnobežne s pobrežím v celej jeho dĺžke, Antilibanon sa tiahne pozdĺž hranice so Sýriou. Zasnežené hory dali krajine tiež meno (aramejské slovo Laban znamená "biely"). V pohoriach Libanon a Antilibanon, rozdelených údolím Bikáa sa vyskytujú vzácne a chránené zvyšky cédrových lesov. Libanonu sa hovorí krajina cédrov a céder je zobrazený aj na štátnej vlajke. Viac ako polovica územia je položená vyššie ako 1 000 m n. m.

Orientačná mapa
Topografia
Pohorie Libanon

Mestá

Bejrút 1 500 000 obyvateľov
Tripolis 200 000
Zahlá 200 000
Sidón 100 000
Týros 70 000

Ďalšie sídla: Baalbek, Džizín, Byblos, al-Hirmíl, Mardžajún, al-Miná, Nabatíja, az-Zahrání.

Správne členenie

Libanon sa člení na 6 provincií (arabsky محافظة muháfazat, plurál محافظات muháfazat).

Bejrút محافظة بيروت (Bejrút; územie hlavného mesta)
Bika محافظة البقاع (al-Biqa)
Horský Libanon محافظة جبل لبنان (Džabal Lubnán)
Južný Libanon محافظة الجنوب (al-Džanúb)
Nabatíja محافظة النبطية (an-Nabatíja)
Severný Libanon محافظة الشمال (aš-Šámal)

Demografia

Odhaduje sa, že v Libanone žije 5,85 mil. obyvateľov, z toho je 95% Arabov, 4% Arménov, 1% sú Palestínčania, Turkméni a i. Podľa odhadov je však Palestínčanov až 12%, nemajú tu však priznané občianstvo a mnoho z nich nemá ani pas, preto nemôžu vycestovať. Podľa údajov UNRWA bolo v decembri roku 2003 v Libanone viac ako 390 000 palestínskych utečencov. Mimo toho tu žije určité percento Sýrčanov a Kurdov (spolu asi 3%), z toho veľkú časť tvoria sezónni robotníci. Z ďalších dôležitých menšín sú to Egypťania, ktorých bolo v roku 2003 na 45 tisíc, ďalej niekoľko desiatok tisíc občanov Srí Lanky, Filipín a Malajzie, ktorí do Libanonu prichádzajú rovnako za prácou.

Hlavné náboženské skupiny v Libanone (2010)

Z náboženského hľadiska sú zastúpení moslimovia 59,7 % (sunniti, šiíti, drúzi, Isma'ilite, alaviti), kresťania 39 % (väčšinou maroniti, grécki pravoslávni, arménska apoštolská cirkev, gréckokatolícka cirkev, sýrska cirkev, rímskokatolícka cirkev, chaldejská katolícka cirkev, asýrska cirkev, egyptskokresťanská, protestantská) a iné 1,3 % (pozn. 14 náboženských siekt). Presné čísla nie sú známe kvôli neprehľadnej situácii a občianskym vojnám. Pri sčítaní ľudu v roku 1932 bolo kresťanov ešte 55% a zníženie ich zastúpenia spôsobila zvýšená pôrodnosť moslimov. Gramotných je 89% obyvateľov krajiny. Úradným jazykom je arabčina, väčšina nápisov v mestách je ale aj po anglicky alebo francúzsky.

Osídlené je najmä pobrežie a pohorie Libanon okolo Bejrútu (90% obyvateľstva žije v mestách alebo v ich okolí). Významná je zahraničná diaspóra, presahujúca 12 mil. Libanončanov (podľa niektorých údajov až 15 mil.) Emigrácia prebehla v niekoľkých vlnách, v súčasnosti prebieha ďalšia jej významná fáza. Podľa záveru štúdií UNPF a ministerstva sociálnych záležitostí sa odhaduje, že v rokoch 2000 a 2002 emigrovalo medzi 8 až 15 tis. Libanončanov mesačne a tento trend pokračoval aj v roku 2003. Jedná sa hlavne o mužov - kresťanov - medzi 25 a 35 rokmi. Dôvodom je neistá situácia v regióne, vedomie ekonomickej krízy v krajinu a nezamestnanosť, čo je varujúce najmä u mladých absolventov vysokých škôl

Konkrétne demografické dáta:

Prírastok obyvateľstva (2004): 1,2% (podľa "Emerging Lebanon 2005") (1990-2002): 2,4% (podľa UNICEF)
Priemerná domácnosť (2000): 4,1 členov v Bejrúte (podľa demografickej konferencie 2001) 5,5 členov vo vidieckych oblastiach
Počet detí v rodine (2004): priemerne 2 deti (podľa "Emerging Lebanon 2005")
Počet obyvateľov v mestách (2004): 90% (podľa "Emerging Lebanon 2005")
Veková štruktúra (2000): 0 - 14 rokov: 31,1% (podľa ESCWA), 15 - 64 rokov: 62,8%, 64+ rokov: 6,1%
Priemerná dĺžka života (2000): 71,3 roka (muži: 68,87 rokov; ženy: 73,74 rokov)
Negramotnosť (2004): 10% (podľa "Emerging Lebanon 2005")
Pomer mužov a žien (2000): 49% : 51% (podľa ESCWA)
Úmrtnosť (2002): 5 na 1000 obyvateľov (podľa UNICEF)
Dojčenská úmrtnosť (2002): 28 na 1000 pôrodov (podľa UNICEF)
Jazyky: arabčina (úradný), francúzština, angličtina, arménčina
Gramotnosť: 87,4 % celkom, 93,1 % mužov, 82,2 % žien (pribl. 2003; nad 15 rokov, vedia čítať a písať)

Utečenci

Pred začiatkom občianskej vojny v Sýrii boli pre krajinu boľavým miestom Palestínčania. Niektorí z nich žijú v Libanone päťdesiat rokov a mnoho sa ich tu narodilo. Ich prítomnosť však znášala väčšina Libanončanov veľmi ťažko, boli obmedzovaní radom vyhlášok a nariadení, žili v utečeneckých táboroch a boli do značnej miery závislí na daroch od Spojených národov. Do vypuknutia konfliktu v Sýrii tvorili utečenci približne desatinu populácie. Situácia sa radikálne zmenila po vypuknutí vojny v susednej Sýrii, čo zvýšilo počet utečencov v Libanone na približne 1,3 milióna (2016, UNHCR), čím tvoria jednu štvrtinu obyvateľstva. To predstavuje pre malý Libanon veľkú ekonomickú záťaž.^[1]

Ekonomika

V občianskej vojne v rokoch 1975-1990 stratil Libanon veľa zo svojho bohatstva. Predtým sa mu hovorilo "Stredomorské Švajčiarsko", ale dnes je situácia iná. V 90. rokoch ustálil ekonomickú aj politickú situáciu Rafík Harírí (ktorý bol v roku 2005 zavraždený). Libanon vykazuje veľkú mieru zadlženia - 170% HDP, ekonomika rastie tempom 4% a HDP na osobu dosahuje 10 000 USD (2013). Ekonomika je však stále ohrozovaná nestabilitou, vnútornou aj vonkajšou. Až 8% obyvateľov žije v extrémnej chudobe.

Poľnohospodárstvo zamestnáva okolo 15% obyvateľov a pestuje sa vinič, paradajky, olivy a citrusy. Počas vojny sa rozvinulo pestovanie ópia a marihuany. Chová sa predovšetkým hydina, menej už kozy či ovce.

Ťažia sa stavebné hmoty a väčšina energie pochádza zo spaľovania ropy. Vyrába sa cement, odevy a šperky. Cesty majú väčšinou pevný povrch, ale počas vojny neboli udržiavané. Železnica bola vojnou kompletne vyradená z prevádzky. Medzinárodné letisko je v Bejrúte.

Vyvážajú sa hlavne potraviny a poľnohospodárske výrobky (pomaranče, olivy, tabak), dovážajú sa stavebniny (pre obnovu), stroje a spotrebný tovar, čiastočne tiež elektrická energia. Zo Sýrie sa dováža ropa. Hlavné obchodné kontakty sú s Francúzskom, Nemeckom, Talianskom a Sýriou.

Vláda a politický systém

Libanon je republika v čele s prezidentom, sídliacim v hlavnom meste Bejrút.

Libanon je parlamentná republika - politické strany sú organizované väčšinou na koncesnom princípe. Platí ústava z 23. júna 1926 (najstaršia bez prerušenia platná ústava v arabskom svete), s najdôležitejšími revíziami: Taef Agreement (dohoda z Taif - 21. 9. 1990) → tzv. Druhá republika (transformácia "prezidentskej republiky" na republiku s dominantným postavením vlády - "sektárske delenie moci" + výhoda pre moslimov na úkor početne ubúdajúcich kresťanov). Od polovice 70. rokov 20. stor. do parlamentných volieb v roku 1992 občianska vojna znemožnila efektívne fungovanie centrálnej vlády a konania volieb.

V krajine existuje nespočetné množstvo politických strán, ktoré sa delia podľa etnického alebo náboženského kľúča, sú volené do Národného zhromaždenia (Assemblée Nationale - francúzsky, madžlisu Alnuwab - arabsky), kde 64 kresiel patrí kresťanom a 64 moslimom.

Významnou politickou silou je šiítske hnutie Hizballáh, ktoré je niekdy označované za teroristickú organizáciu (pre USA, Kanadu, Izrael je to teroristická organizácia – nie však pre EU). Hizballáh páchal v dobách občianskej vojny útoky na Izrael a práve táto krajina usiluje o jeho likvidáciu.

Hnutie Hizballáh vzniklo v roku 1982 na juhu Libanonu. Hlavným zámerom bolo nastoliť teokraciu iránskeho typu a boj proti falangistom, izraelskej armáde a zahraničným silám (USA). Po skončení občianskej vojny sa transformovalo na politickú stranu a v roku 1992 získalo zastúpenie v parlamente (celkom 12 kresiel zo 128). Vo voľbách v roku 2006 získalo už 16 kresiel a poľným veliteľom a duchovným je Hasan Nasralláh, duchovným vodcom je Hussein Fadlallah.

V polovici júla 2006 zorganizoval Hizballáh útok na pohraničné stanovište izraelskej armády, zabil 8 vojakov, 2 uniesol a podporil predchádzajúcu požiadavku extrémistického hnutia Hamás na výmenu týchto rukojemníkov za zhruba 1000 väznených extrémistov. Zahájil raketový útok na izraelské mestá, čo viedlo južného suseda k námornej i leteckej blokáde a ostreľovaniu Libanonu. Došlo tiež k pozemnej invázii a útokom na infraštruktúru, s cieľom zničiť Hizballáh.

Zaujímavosti

Názov Libanon existuje už 4000 rokov
Názov sa objavuje 71 krát v Biblii
Libanon je jediná blízkovýchodná krajina, ktorá nemá púšť
Libanon má 17 náboženských komunít
V Libanone je 15 riek
Bejrút bol sedemkrát zničený a znovu postavený

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Libanon

Referencie

↑ UN: Lebanon's Syrian Refugee Crisis Could Explode into Sectarian Violence

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Libanon na českej Wikipédii.

[1] UN: Lebanon's Syrian Refugee Crisis Could Explode into Sectarian Violence

[1]

z d u Liga arabských štátov
Členské štáty	Alžírsko Bahrajn Džibutsko Egypt Irak Jemen Jordánsko Katar Komory Kuvajt Libanon Líbya Maroko Mauritánia Omán Palestínske autonómne územia Saudská Arábia Somálsko Spojené arabské emiráty Sudán Sýria Tunisko
Pozorovateľské štáty	Eritrea India Venezuela