Preskočiť na obsah

Demokratická strana (1944 – 1948)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Demokratická strana
Znak Demokratickej strany
Základné informácie
SkratkaDS
Založenie1944
Rozpustenie1948 (zlúčená do SSO)
PredsedaJán Ursíny
Jozef Lettrich
Poslancov43 Ústavodarné národné zhromaždenie ČSR (1946)
54 Slovenská národná rada (1946)
Ideológiekonzervativizmus
Ďalšie informácie
SídloGorkého ulica 19, Bratislava, Česko-Slovensko
NovinyDemokrat
Farby    

Demokratická strana (skr. DS) bola politická strana na Slovensku v rokoch 1944 – 1948.

Vznikla v septembri 1944 počas SNP. Medzi jej zakladateľov patrili Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Martin Kvetko, Fedor Hodža a Ján Lichner. Pod jej značkou sa pred voľbami 1946 zjednotili demokratické sily. Vo voľbách v roku 1946 Demokratická strana na Slovensku zvíťazila so ziskom 62% hlasov. Komunistický prevrat vo februári 1948 znamenal jej koniec. Väčšina popredných funkcionárov emigrovala do zahraničia a tí, čo zostali v Česko-Slovensku, boli väznení a prenasledovaní. Zo zvyškov strany bola vytvorená Strana slovenskej obrody, ktorá tvorila súčasť komunistami kontrolovaného Národného frontu. Komunisti tak vytvárali zdanie demokracie v štáte. Po Nežnej revolúcii na odkaz tejto strany nadviazala Demokratická strana (1989 – 2006).

Vznik strany počas SNP

[upraviť | upraviť zdroj]

Viacerí neskorší funkcionári strany boli signatármi Vianočnej dohody v roku 1943. Demokratická strana vznikla zjednotením občianskych odbojových skupín v SNP. Dátum vzniku Demokratickej strany je sporný. Na začiatku povstania (zdroje uvádzajú konkrétne začiatkom septembra alebo v polovici septembra) sa neľavicové subjekty Slovenskej národnej rady (SNR), teda jadro budúcej Demokratickej strany, označovali ako demokratický blok, demokratický klub (pri SNR), občiansky blok alebo občianskodemokratický blok. Nešlo ešte o politickú stranu, ale členovia tohto bloku či klubu už prinajmenšom od začiatku roka 1944 na obdobie po skončení vojny plánovali založenie politickej strany pod názvom Demokratická strana. 17. september 1944, keď J. Ursíny predniesol na zjazde KSS prejav v mene „zakladajúcej sa DS“ a začal vychádzať časopis vznikajúcej DS pod názvom „Čas“, sa v literatúre niekedy považuje za dátum vzniku DS. Od 17. septembra zoskupenie vystupovalo už často ako Demokratická strana, ale inokedy vystupovalo stále ešte len ako demokratický blok atď. (pozri vyššie uvedené alternatívne názvy). Programové zásady vznikajúcej strany boli uverejnené začiatkom októbra 1944 v Čase.

Aktivity na oslobodenom území a po vojne

[upraviť | upraviť zdroj]

Organizačnú štruktúru začala vznikajúca strana budovať až začiatkom roka 1945 a členskú základňu zbierala v tom istom čase na oslobodenom území. 4. - 5. apríla 1945 sa v Košiciach konal ustanovujúci zjazd DS, ktorým bol proces vzniku strany formálne dokončený.[1][2][3][4][5][6][7][8][9] Zároveň začal vychádzať časopis Demokrat. Neskôr vydávala strana aj periodiká Národnie noviny, Nové obzory. Predsedom strany bol Ursíny a podpredsedom Lettrich. DS aktívne pôsobila v Slovenskej národnej rady (SNR) ako aj v Zbore povereníkov. 1. júna 1945 sa Lettrich zúčastnil rokovania s prezidentom Edvardom Benešom na ktorom sa riešilo okrem iného aj postavenia Slovenska v obnovenej republike.

V júli 1945 mala už strana v každom okrese okresnú organizáciu a takmer v každej obci miestnu organizáciu. Prvý celoslovenský zjazd sa konal 7.- 8. 7. 1945 v Martine. Účastníci zjazdu zvolili za predsedu Lettricha , ktorý nahradil Ursínyho.

Výsledky Demokratickej strany vo voľbách v roku 1946.

Voľby 1946 a fungovanie strany

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia v Česko-Slovensku v roku 1946

Po vojne boli v orgánoch slovenskej politickej reprezentácie paritné zastúpené len dve strany: DS a KSS. O ďalšom politickom smerovaní mali rozhodnúť parlamentné voľby 26. mája 1946. Boli to nakoniec jediné právoplatné voľby, ktorých sa DS zúčastnila.

Strana, ktorá by sa v politickom spektre dnes profilovala ako stredová, sa zakladala na troch svetonázorových prúdoch: kresťanskom sociálnom reformizme, agrarizme a masarykovskom prúde, čo umožňovala Aprílová dohoda. Takto mohla osloviť veľkú časť populácie, ktorá bola dovtedy pravicovými voličmi HSĽS, ktorá bola v roku 1945 zakázaná.

Vo voľbách na Slovensku DS porazila KSS v pomere 62,0% ku 31% hlasov pre KSS. Nedokázala poraziť KSS iba v 4 z 80 volebných okrskoch (Brezno, Vyšný Svidník, Rožňava a Revúca). V okresoch Námestovo, Trstená a Sobrance získala DS viac než 90% hlasov. Zo 69 slovenských poslancov v Ústavodarnom národnom zhromaždení mala 43 a zo 100 mandátov v SNR obsadila 63. V päťčlennom predsedníctve SNR obsadila DS tri miesta - funkciu predsedu (Jozef Lettrich) a dvoch podpredsedov (Andrej Cvinček a Milan Polák). V novom Zbore povereníkov (ZP) (vtedajší názov slovenskej vlády) obsadila strana 9 z 15 ministerstiev, nezískala ale funkciu predsedu, hoci mala na ňu nárok ako víťazná strana, ale vďaka už silnejúcemu nátlaku KSČ, ktorá zvíťazila v Česku, získal túto funkciu Gustáv Husák z KSS.[10]

Tretia pražská dohoda a oslabovanie pozícií

[upraviť | upraviť zdroj]

Už po voľbách sa ukázal strach ostatných politických strán z volebného úspechu DS - jednak komunistov, ale aj ostatných občianskych strán, ktoré sa obávali možného slovenského separatizmu a už koncom mája 1946 vypracovali ÚV KSČ a KSS sprísnené podmienky na vstup DS do vlády, tzv. Tretiu pražskú dohodu, ktorá do značnej miery okliešťovala právomoci slovenských národných orgánov: predbežná kontrola všetkých rozhodnutí SNR centrálnou vládou, centrálna vláda získala oprávnenie k priamemu výkonu moci na Slovensku, predovšetkým podriadením (slovenských) povereníkov ministrom. Ak nechcela DS ostať izolovaná, musela ju prijať. Ďalším úderom pre stranu bola poprava bývalého prezidenta 1. slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa v roku 1947, ktorého DS sľubovala zachrániť. Toto vyvolalo nespokojnosť jednak v katolíckom krídle strany, ako aj u voličov. Strana vďaka týmto krokom strácala podporu.

Na jeseň 1946 sa v rámci Demokratickej strany utvorila frakcia okolo Ivana Pietora, ktorá chcela Lettricha zosadiť z čela strany a nastoliť zmierlivejší kurz voči KSČ, ktorá po voľbách stupňovala svoje útoky. Členovia frakcie nemali za cieľ zničiť stranu ako nezávislú silu slovenskej politiky ale skôr boli vedení mylným presvedčením, že agitácia KSČ proti DS je cielená len na luteránskej-agrárnické krídlo. Pietorov pokus o zvrat bol však neúspešný.

Stále silnel politický a neskôr aj justičnej tlak slovenských komunistov na nekomunistické strany. Lettrich sa v júni 1946 v rozhlasovom prejave jasne vyslovil za Československo, ale KSS stále upozorňovala na to, že DS je napojená na ľudácky a separatistické skupiny. Argumentovali aj zhovievavosťou Demokratickej strany voči Tisovi.

V roku 1947 sa situácia na Slovensku vyhrocovala, zároveň prebiehali práce na dojednávaní novej ústavy Česko-Slovenska. Lettrich najprv neoficiálne vo februári a potom formálne v apríli 1947 na subkomisii právneho výboru parlamentu predložil návrh DS na zmenu štátoprávneho usporiadania. Navrhoval symetrickú federáciu s celoštátnym parlamentom, ktorý by mal taxatívne vymedzené právomoci. Návrh nebol prijatý a koncom roka 1947 DS strana navyše utrpela ťažké straty.

Kampaň slovenských komunistov proti DS vyvrcholila na jeseň 1947. Komunisti vykonštruovali akési "protištátne ľudácke sprisahanie" odvolávajúc sa najmä na Obuchova aféru, do ktorého mala byť DS zapojená. Poprední politici DS boli obvinení z protištátnych aktivít (Ján Kempný, Ján Ursíny - Obuchova aféra, Miloš Bugár). V atmosfére tlačových kampaní, pouličných demonštrácií a hrozieb (jednou z nich bola veľká partizánska demonštrácia 22. septembra 1947 v Bratislave [11] ) si potom KSS vynútila na schôdzke 9. novembra 1947 s Lettrichom zmeny v Zbore povereníkov[12], čo viedlo k vytvoreniu nového 8. Zboru 18. novembra 1947. Z postup podpredseda federálnej vlády bol donútený odstúpiť Ján Ursíny.

Druhý zjazd sa konal 24. - 25. 1. 1948 v Bratislave. DS sa na ňom prihlásila k odkazu SNP a bližšej spolupráci s Českou národne socialistickou stranou (ČSNS), ktorá si už uvedomovala, že keď české nekomunistické strany podporovali okliešťovanie síl DS komunistami, oslabovali aj sami seba a demokraciu v krajine.

DS sa prehlásila za stranu všetkých vrstiev, oporu hľadala ale najmä medzi roľníkmi, ktorí tvorili 52,4% jej členskej základne.[4] Vo februári 1948 mala DS 217 000 členov.

Zánik strany vo februári 1948 a premenovanie na Strana slovenskej obrody

[upraviť | upraviť zdroj]

Ako sa ale ukázalo, na odpor KSČ a KSS bolo už neskoro. Vo februári 1948 bola DS jednou z demokratických strán, ktoré sa pokúsili zabrániť nastoleniu komunistickej diktatúry, ale ich akcie iba urýchli mocenský prevrat. Dňa 20. februára 1948 podali štyria členovia vlády za DS - Mikuláš Franek, Štefan Kočvara, Ján Lichner a Ivan Pietor - spolu s členmi vlády za ČSNS a ČSL demisiu.[13] V priebehu vládnej krízy 1948 (Februárový prevrat) boli protiprávne odvolaní povereníci v Zbore povereníkov za DS. Proti tomuto kroku protestovalo vedenie DS na stretnutí v Bratislave 23. februára 1948, kde Lettrich informoval o vývoji situácie. 26. februára 1948 bol Lettrich donútený k rezignácii na post predsedu SNR a jeho post obsadil komunista Karol Šmidke. Strana už nebola schopná účinne reagovať a dezorientované členstvo hromadne opúšťalo stranu, aby prešlo najmä do KSS.

V DS sa vytvorilo opozičné krídlo, ktoré založilo v Bratislave akčný výbor na čele s Milanom Polákom podporovaným komunistami. Nespokojných demokratických poslancov v pražskom Ústavodarnom národnom zhromaždení viedol podpredseda parlamentu Ján Ševčík, ktorého komunisti vybrali, aby uskutočnil transformáciu DS a pretvoril ju na im lojálny politický subjekt. Strana sa pod patronátom KSS začala postupne meniť na Stranu slovenskej obrody (SSO), ktorej predsedom sa stal práve Ševčík. Ten získal vo februári za odmenu miesto štátneho tajomníka v ministerstve národnej obrany v druhej Gottwaldovej vláde.

Oficiálne bola SSO založená v marci 1948 časťou členov (najmä z vedenia) Demokratickej strany, ktorá sa vtedy prakticky rozpadla. Strana postupne strácala volebnú základňu: v januári 1948 mala DS 217 000 členov, v máji 1948 SSO iba 950.

Predsedovia strany

[upraviť | upraviť zdroj]

Dohra

[upraviť | upraviť zdroj]

Po februári väčšina popredných funkcionárov DS emigrovala do zahraničia (Lettrich, Kvetko, Böhm, Fraštacký, Hodža...). Tí, čo zostali v ČSR, boli súdení, väznení a diskriminovaní (Ursíny, Miloš Bugár, Ján Kempný, Jozef Juraj Styk, atď.).[14]

Exulanti sa ďalej politicky angažovali v organizáciách ako Rada slobodného Česko-Slovenska (založená 1949), Výbor slobodného Česko-Slovenska (založený 1963) a Stála konferencia slovenských demokratických exulantov (založená 1962).

Paradoxne, v roku 1950, v čase vrcholiaceho vnútrostraníckeho boja v KSČ a KSS boli strojcovia komunistického prevratu na Slovensku Husák a Šmidke obvinení z toho, že ich povojnová politika bola nedôsledná a príliš sa orientovala na spoluprácu s DS. Šmidke bol vo februári 1951 uvoľnený z funkcie člena ÚV KSČ, odsunutý na nevýznamný post, zomrel v decembri 1952 a tak sa vyhol procesu s buržoáznymi nacionalistami z roku 1954, v ktorom Husák dostal doživotie.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ KOVÁČ, Dušan, a kol. Kronika Slovenska. 2, Slovensko v dvadsiatom storočí. 1. vyd. Bratislava : Fortuna Print & Adut, 1999. 607 s. ISBN 80-88980-08-9. S. 295, 298.
  2. ↑ DEMOKRATICKÁ STRANA. In: ŠKVARNA, Dušan, et al. Lexikón slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997. 357 s. ISBN 80-08-02478-X. S. 201-202.
  3. ↑ Demokratická strana. In: Encyklopédia Slovenska 1, A-D. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1985. s. 496.
  4. ↑ a b LIPTÁK, Ľubomír. Politické strany na Slovensku 1860-1989. 1. vyd. Bratislava : Archa, 1992. 312 s. ISBN 80-7115-029-0. S. 255.
  5. ↑ Ličko, M.: Súmrak demokracie na Slovensku 1945-47 in: Naše snahy - časopis Stálej konferencie slovenských demokratickych exulantov, ročník 24, číslo január-február 1988, str. 9-10 (citát: Za Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici vy[s]tupovali občianske zložky pod menom Demokratický klub. K formálnemu založeniu Demokratickej strany došlo na zakladajúcom zjazde 4. apríla 1945 v Košiciach, kde však neboli zastúpené všetky slovenské kraje, lebo v tom čase nebolo ešte celé Slovensko oslobodené.)
  6. ↑ Syrný, M.: Slovenskí demokrati 44-48 – Kapitoly z dejín Demokratickej strany na Slovensku v rokoch 1944-1948, 2010, str. 17-31 http://www.fpvmv.umb.sk/msyrny/publikacna-cinnost.html?print=1
  7. ↑ SYRNÝ, Marek, Uhrin, Marian. Politické a vojenské elity Slovenského národného povstania. In: SYRNÝ, Marek, (ed.): Varšavské povstanie a Slovenské národné povstanie - pararely a rozdiely : zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.-15. október 2008. 1. vyd. Banská Bystrica: Múzeum Slovenského národného povstania, 2009. ISBN 9788097023812. s. 61. dostupné online
  8. ↑ Šutaj, Š.: Začiatky činnosti Demokratickej strany na oslobodenom území v období do jej prvého zjazdu, in: Človek a spoločnosť, roč. 1, 1998, č. 1, najmä str. 21 http://www.saske.sk/SVU/downloads/publikacie/SOPS.pdf Archivované 2012-01-11 na Wayback Machine
  9. ↑ Husák, G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, 1969, str. 313 (český preklad: http://www.kominternet.cz/subdom/teorie/555_husak_snp_05.html)
  10. ↑ http://www.fronta.cz/dotaz/volby-1946-vitezstvi-ksc-a-odsun-nemcu
  11. ↑ TOMČÍK, Vladimír. Demokratická strana porazila komunistov. Husák jej to spočítal. bratislava.sme.sk. Dostupné online [cit. 2018-05-02].
  12. ↑ Rychlík, Jan: Češi a Slováci ve 20. století. Praha : Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. S. 308, 358. (česky)
  13. ↑ LIPTÁK, Ľubomír. Politické strany na Slovensku 1860-1989. 1. vyd. Bratislava : Archa, 1992. 312 s. ISBN 80-7115-029-0. S. 262.
  14. ↑ LIPTÁK, Ľubomír. Politické strany na Slovensku 1860-1989. 1. vyd. Bratislava : Archa, 1992. 312 s. ISBN 80-7115-029-0. S. 263.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • MATEJKIN, Stanislav. Stredné Slovensko a Demokratická strana v rokoch 1945 - 1948. 1. vyd. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela – Fakulta humanitných vied, 2001. 96 s. ISBN 80-8055-586-9.
  • HORIČKA, Martin. Gottwaldov demokrat. Zabudnutý príbeh Jána Ševčíka. Bratislava: Slovart, 2021, 312 s. ISBN 978-80-556-4571-1
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Demokratická_strana_(1944_–_1948)&oldid=7827146“