Alain Delon
| Alain Delon | |
|---|---|
 | |
| Alain Delon v roku 1961 | |
| Celé meno | Alain Fabien Maurice Marcel Delon |
| Narodenie | 8. november 1935 Sceaux, Francúzsko |
| Úmrtie | 18. august 2024 (88 rokov) Douchy, Francúzsko |
| Povolanie | francúzsky herec |
| Roky pôsobenia | 1949 – 2019 |
| Manželka | Nathalie Delonová (r. Barthélémyová) 1964–1969 (rozvedení) |
| Priateľka | Romy Schneiderová (1958-1964) Mireille Darcová (1968-1983) Rosalie van Breemenová (1987-2001) |
| Deti | Najmenej 3: Anthony Delon Anouchka Delonová[1] Alain-Fabien Delon[2] |
| Otec | Fabien Delon |
| Matka | Edith Delon |
Alain Delon, celým menom Alain Fabien Maurice Marcel Delon (* 8. november 1935, Sceaux, Francúzsko – † 18. august 2024 Douchy, Francúzsko)[3][4][5] bol francúzsky herec, zároveň aj producent a príležitostný režisér.[6][7] Počas svojej žiarivej kariéry spolupracoval s najznámejšími filmovými režisérmi, akými boli alebo sú Luchino Visconti, Jean-Luc Godard, Jean-Pierre Melville, Michelangelo Antonioni alebo Louis Malle.[8] Jeho syn Anthony Delon je tiež herec.[9]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Otec Fabien Delon bol riaditeľom kina a matka Edith pracovala v lekárni. Vyrastal v Sceaux (departement Hauts-de-Seine, dnes ide o predmestie Paríža). Keď sa manželstvo jeho rodičov skončilo rozvodom, zobrala si ho do pestúnskej starostlivosti rodina, ktorej otec pracoval ako strážnik väznice. Po smrti pestúnov bol poslaný do jezuitského internátu, kde mal problémy so správaním a odkiaľ opakovane utekal. Chvíľu pracoval ako mäsiar v obchode nevlastného otca, ale v 17-tich rokoch sa napokon nechal naverbovať do radov francúzskej námornej pechoty. V rokoch 1953 – 1954 sa zúčastnil prvej indočínskej vojny. V armáde vydržal necelé štyri roky (1952 – 1956), často bol trestaný väzením za rôzne priestupky, ktoré súviseli s jeho zložitou a rebelskou povahou. Po návrate do Paríža roku 1956 sa snažil živiť ako vrátnik, čašník, predavač zeleniny.
V Paríži sa náhodne zoznámil s herečkou Brigitte Auberovou a v jej spoločnosti v roku 1956 podnikol výlet na filmový festival v Cannes, kde sa zase viac-menej zhodou náhod začala jeho hviezdna herecká kariéra. Brigitte Auberová ho zoznámila s niekoľkými režisérmi a hercami, a Delon vďaka svojej charizme získal v roku 1956 prvú úlohu vo filme. Zaujal režiséra Yvesa Allegreta, ktorý mu venoval vedľajšiu úlohu nájomného vraha vo filme Keď sa do toho zapletie žena (1957). O rok neskôr už Delon exceloval v komédii Buď pekná a mlč (1958), v ktorej hral s iným neskôr populárnym hercom Jeanom-Paulom Belmondom. Vo filme Kristína (1958) sa prvýkrát herecky stretol s nemeckou herečkou Romy Schneider.[10] Obaja sa do seba zamilovali a v marci 1959 dokonca zasnúbili. V čase vzťahu s Romy mal ale Delon aj milenecký pomer so speváčkou Nico. S Romy Schneider tvoril pár päť rokov, vzťah ukončil Alain Delon v decembri 1963 pre inú ženu (herečku Nathalie Barthelémy, vlastným menom Francine Canovas). Podľa spoločných vyjadrení ostali po rozchode priateľmi, ale Romy Schneider rozpad ich vzťahu ťažko niesla a dokonca chcela spáchať samovraždu. S Romy Schneider sa Delon herecky ešte stretol vo filme Bazén (1969).
Najvýznamnejším hereckým obdobím Alaina Delona boli 60. a 70. roky, kedy stvárnil niekoľko veľkých filmových úloh vo filmoch takých režisérov, ako boli Luchino Visconti (film Rocco a jeho bratia, 1960, alebo Gepard, 1963), Michelangelo Antonioni (film Zatmenie, 1962), René Clément (V žiari slnka, 1960), Louis Malle (film Podivuhodné príbehy, 1968), Jean-Pierre Melville (filmy Samuraj, 1967 a Osudový kruh, 1970). Od 80. rokov jeho herecké umenie stratilo presvedčivosť a snahu o vystihnutie duševného sveta hrdinov (výnimkou je snáď iba film Návrat Casanovu z roku 1992, v ktorom bravúrne stvárnil starnúceho dobrodruha a milovníka žien Giacoma Casanovu). Filmy natočené od polovice 80. rokov boli kasovými „prepadákmi“, neúspešné obdobie vyvrcholilo prepadom filmu Polovičná šanca (Une chance sur deux, 1998), ktorú režíroval Patrice Leconte (Delon si v tomto filme po tretíkrát zahral s Jeanom-Paulom Belmondom). V tom roku Alain Delon ohlásil ukončenie svojej filmovej hereckej kariéry a neskôr prijal iba drobné filmové roly, ako napríklad v rozprávke Asterix a olympijské hry (2008).
Delon začal od 70. rokov niektoré svoje filmy aj produkovať a v 80. rokoch sa pokúsil aj o réžiu (film Kto nastaví kožu, 1981 a Bojovník 1983). V roku 1985 Delon po prvýkrát získal filmovú cenu César za najlepší herecký výkon, a to vo filme Bertranda Bliera Náš príbeh (natočený v roku 1984).
Delon vďaka svojej mužnej postave a vnútornej charizme hral najmä mladých (Dobrodruhovia, 1967) či starších zvodcov či milovníkov žien (Návrat Casanovu, 1992), ale tiež zločincov či komplikovaných vrahov (V žiari slnka, 1960, Dvaja muži v meste, 1973, Osudový kruh, 1970), prípadne nekompromisných policajných vyšetrovateľov (Poviedka o policajtovi, 1975, Kto nastaví kožu, 1981, Slovo policajta, 1985, Nebuďte policajta!, 1988). Divácky veľmi obľúbené a zároveň umelecky hodnotné sú najmä detektívky natočené v 70. rokoch. V bývalom Československu sa s veľkým diváckym úspechom hrali najmä historické hrané filmy s Delonom v hlavných úlohách, ako boli filmy Gepard (1963) alebo Čierny tulipán (1964).
Delon utrpel roku 2019 mozgovú príhodu a odvtedy bol v zlom zdravotnom stave.[11]
Súkromný život
[upraviť | upraviť zdroj]
Delon sa prvýkrát oženil s herečkou Nathalie Barthelémy (vlastným menom Francine Canovas), ktorú si vzal v roku 1964. Má s ňou syna Anthonyho, narodeného v roku 1964. Po rozvode s Nathalie Barthelémy v roku 1969 mal Delon dlhoročný vzťah s herečkou Mireille Darc, ktorý skončil v roku 1984. V roku 1987 sa Alain Delon zoznámil s modelkou holandského pôvodu Rosalie van Breemen, s ktorou neskôr uzavrel sobáš a mal dve deti: dcéru Anouchku (nar. 1990) a syna Alaina-Fabiena (nar. 1994). Rozviedli sa v roku 2002. Syna Ariho Pfäffgena, ktorého mal splodiť so speváčkou Nico, nikdy neuznal za svojho. Od roku 1999 mal Alain Delon aj švajčiarske štátne občianstvo a žil v blízkosti Ženevy.
Fakty a zaujímavosti
[upraviť | upraviť zdroj]- V roku 1991 získal Delon hodnosť rytiera Čestnej légie a v roku 2005 bol vtedajším prezidentom Jacquesom Chiracom povýšený do hodnosti dôstojníka Čestnej légie za osobný prínos svetovému filmovému umeniu.
- V novembri 2015 mal vo Francúzsku premiéru dokument o ňom s názvom Alain Delon, ten neznámy (Alain Delon, cet inconnu), ktorý pri príležitosti jeho osemdesiatin natočil režisér Philippe Kohly.
- Bol vlastníkom vlastnej produkčnej spoločnosti Adel Productions, ktorú vytvoril v roku 1968. Adel Productions vyrobila v rokoch 1968 až 1986 dvadsaťsedem filmov. Spoločnosť bola zrušená 11. február 1988.
Filmografia
[upraviť | upraviť zdroj]- 1960: Rocco a jeho bratia (Rocco e suoi fratelli)
- 1962: Zatmenie (L' Eclisse)
- 1963: Gepard (Il Gattopardo)
- 1963: Melodie podzemia (Mélodie en sous-sol)
- 1964: Žltý Rolls-Royce (The Yellow Rolls-Royce)
- 1964: Čierny Tulipán (La Tulipe Noire)
- 1967: Dobrodruhovia (Les Aventuriers)
- 1969: Sicílsky klan (Le clan des siciliens)
- 1970: Borsalino (Borsalino)
- 1973: Spálené stodoly (Les Granges brulées)
- 1973: Dvaja muži v meste (Deux hommes dans la ville)
- 1975: Zorro (Zorro)
- 1975: Poviedka o policajtovi (Flic Story)
- 1976: Pán Klein (Monsieur Klein)
- 1977: Smrť darebáka (Mort d'un pourri)
- 1979: Letisko '79 – Prípad Concorde (The Concorde ... Airport '79)
- 1980: Traja muži na zabitie (Trois hommes a abattre)
- 1981: Kto nastaví kožu (Pour la peau d'un flic)
- 1981: Teherán-43 (Teheran 43)
- 1984: Swannova láska (Un amour de Swann)
- 1984: Náš príbeh (Notre histoire)
- 1992: Návrat Casanovu (Le Retour de Casanova)
- 2000: Herci (Les Acteurs)
- 2001: Fabio Montale TV, (krimicyklus)
- 2003: Frank Riva TV, (Frank Riva)
- 2008: Asterix a Olympijské hry (Astérix aux jeux olympiques)
Ocenenia
[upraviť | upraviť zdroj]- 1962 – Zvláštna cena poroty na festivale v Cannes za film Zatmenie
- 1963 – Zlatá palma na festivale v Cannes za film Gepard
- 1963 – americký Zlatý glóbus za najlepší cudzojazyčný film Melódia podzemia
- 1976 – César za film Pán Klein, hlavná rola
- 1985 – César pre najlepšieho herca za rolu Roberta Avranchesa vo filme Náš príbeh režiséra Bertranda Bliera
- 1991 – vymenovanie rytierom francúzskej Čestnej légie
- 2005 – povýšenie do hodnosti dôstojníka Čestnej légie za osobný prínos svetovému filmovému umeniu. Akt vykonal osobne vtedajší prezident Francúzskej republiky Jacques Chirac.
- 2024 – najvyššie štátne vyznamenanie Hrdina Ukrajiny[11]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Alain Delon assigné en justice par son fils illégitime. Le Matin, 19 September 2019. Dostupné online.
- ↑ Alain Delon et les femmes de sa vie [online]. 24 July 2023. Dostupné online.
- ↑ Zomrel francúzsky herec Alain Delon [online]. Aktuality.sk, 2024-08-18, [cit. 2024-08-18]. Dostupné online.
- ↑ Alain Delon est décédé - Elle [online]. elle.fr, 2024-08-18, [cit. 2024-08-18]. Dostupné online. (po francúzsky)
- ↑ PULVER, Andrew. French screen star Alain Delon dies aged 88. The Guardian, 2024-08-18. Dostupné online [cit. 2024-08-18]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
- ↑ Alain DELON [online]. notreCinema.com, [cit. 2023-07-13]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ CINEFICHES : Cinéma, DVD, [online]. www.cinefiches.com, [cit. 2023-07-13]. Dostupné online.
- ↑ TRAVERS, James. Biography and filmography of Alain Delon [online]. frenchfilms.org, 2011-01-01, [cit. 2023-07-13]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Kdo je Anthony Delon? Životopis, informace, biografie, herectví [online]. kdojeto.superia.cz, [cit. 2023-07-13]. Dostupné online.
- ↑ Romy Schneider and Alain Delon [online]. Art Blart, [cit. 2023-07-13]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b TASR. Ukrajina sa rozhodla udeliť najvyššie štátne vyznamenanie A. Delonovi. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2024-04-19. Dostupné online [cit. 2024-04-19].
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alain Delon
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Alain Delon na českej Wikipédii.