Abovská župa
| Abovsko-turnianska župa | ||
| Župa v Uhorsku | ||
|
||
|
||
| Štát |  Uhorsko
| |
|---|---|---|
| Súčasné štáty | Slovensko, Maďarsko | |
| Sídlo župy | Košice | |
| Rozloha | 3 316 km² | |
| Hustota | 61 obyv./km² | |
| Národnostné zloženie (1910)[1] |
Slováci 17,8 % Maďari 77,4 % Nemci 3,2 % | |
| Náboženské zloženie (1910)[2] |
Rímskokatolícke 58,4 % Reformovaná k. c. 21,1 % Gréckokatolícke 9,9 % Evanjelické a. v. 3,4 % Židovské 7 % | |
 | ||
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | ||
Abovská župa resp. Abovská stolica resp. Abovský komitát (namiesto slova Abovská/-ý môže byť staršie slovo Abaujská/-ý alebo Abaujvárska/-y; iný názov: Abov, staršie Abauj; po latinsky: comitatus Abaujvariensis, po nemecky: (Komitat) Neuburg alebo (Komitat) Abaujwar, po maďarsky: Abaúj (vármegye)) bola župa resp. stolica resp. komitát v Uhorsku.
Susedila so Zemplínskou, Šarišskou, Spišskou, Boršodskou a Turnianskou župou. V rokoch 1786 – 1790 a 1848 – 1859 bola spojená s Turnianskou župou, od roku 1881 natrvalo pod názvom Abovsko-turnianska župa. Po rozpade Uhorska a vzniku slovensko-maďarskej hranice v rokoch 1919 – 1920 pripadla severná časť župy Česko-Slovensku a južná Maďarsku.
V súčasnosti je slovo Abov neformálny slovenský región (približne mu zodpovedá turistický región Košice) a na druhej strane hranice zase maďarský región Abov (Abaúj). Označenie Abov sa v oboch štátoch používa tak pre historické územie bývalej rozľahlej župy,[3] ako aj pre jeho súčasné časti pripadajúce na ich štátne územie.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Územie dnešného Abova bolo od polovice 11. storočia súčasťou širšieho komitátu , ktorý zahŕňal aj dnešný Šariš a Heveš. Po latinsky sa volal Novum Castrum resp. presnejšie comitatus Novi Castri, Encyklopédia Slovenska ho dnes označuje zvláštnym slovenským názvom Abanovohrad (a niektoré iné texty názvom Nový hrad), ostatné texty ho spolu s neskoršou menšou stolicou označujú jednoducho ako Abov. Jeho centrom bol rovnomenný hrad postavený v údolí Hornádu kráľom Samuelom Abom (1041 – 1044), podľa ktorého sa komitát aj nazýval.[3] Neskôr sa hrad začal označovať po svojom zakladateľovi ako Castrum Novum Abe či Abauyuare, v súčasnosti Abaújvár. Počas 13. storočia sa komitát Abanovohrad zmenil na šľachtickú stolicu a oddelili sa od neho Šariš a Heveš. Táto zmenšená stolica označuje už len ako Abov (maď. Abaúj).[3]
Význam stolice stúpol počas protihabsburských stavovských povstaní, kedy stál na čele 13 hornouhorských stolíc, ktoré snemovali v Košiciach. Za Gabriela Betlena (Mikulovský mier z r. 1622) a Juraja I. Rákociho (Linecký mier z r. 1645) patril Abov k Sedmohradskému kniežatstvu.[4]
Počas reforiem Jozefa II. (1786 – 1790) bol Abov v rokoch 1786 – 1790 spojený s Turňou do Abovsko-turnianskej župy.[4] K fúzii znovu došlo v rokoch 1849 – 1851 a od roku 1881 už natrvalo. V čase spojenia mal Abov rozlohu 2872,71 km² a 166 666 obyvateľov, Turňa 618,04 km² 23 176 obyvateľov.
Trianonská mierová zmluva z roku 1920 rozdelila historický región na slovenskú a maďarskú stranu. V Česko-Slovensku župa trvala do roku 1922, kedy sa stala súčasťou novovzniknutej Košickej veľkožupy. Dnes je slovenský Abov súčasťou Košického samosprávneho kraja.
V Maďarsku po roku 1920 župa existovala samostatne so sídlom v Szikszó. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 bola slovenská časť (okrem malých ostrovov na severe) pripojená k Maďarsku do roku 1945. V rokoch 1945 – 1950 sídlom župy, ktorej názov sa obmedzil len na Abovská, bolo opäť Szikszó. V roku 1950 sa maďarská časť Abova stala súčasťou širšej Boršodsko-abovsko-zemplínskej župy, ktorá existuje dodnes.
Sídlo župy
[upraviť | upraviť zdroj]Administratívnym centrom Abova bol spočiatku hrad Novum Castrum (po maď. Újvár, neskôr Abaújvár). Hrad, dnes v obci Abaújvár, v 13. storočí zanikol a dnes sú z neho len zvyšky ruín. Od roku 1262 sa župné snemy schádzali v obci Forró, alebo na iných miestach, pričom stále sídlo nebolo určené. Od polovice 16. storočia sa sídlo ustálilo v Gönci. V polovici 17. storočia sa centrom stolice stali natrvalo Košice[4], kde bol v rokoch 1779 – 1780 vybudovaný v barokovo-klasicistickom štýle reprezentatívny Župný dom.[3]
Rody vládnucich županov
[upraviť | upraviť zdroj]Županmi Abovskej stolice boli počas jej histórie tieto uhorské rody:
- Omodejovci do 1312
- Drugetovci 1312 – 1342
- Peréniovci (páni z Perína, Perényiovci)
- Rozgoňovci (páni z Rozhanoviec)
Slúžnovské okresy
[upraviť | upraviť zdroj]Abovská stolica sa v 18. storočí delila na štyri slúžnovské okresy[4]:
- Füzerský (Processus Füzeriensis)
- Košický (Processus Cassoviensis)
- Čerhátsky (Processus Cserehatiensis)
- Sziszovský (Processus Sziszoviensis)
V r. 1773 pribudol piaty okres:
- Göncský (Processus Göncziensis)
V r. 1910 bola Abovsko-turnianska župa rozdelená na tieto slúžnovské okresy:
- Košice
- Füzér, centrum Ždaňa
- Cserehát, centrum Moldava nad Bodvou
- Turňa nad Bodvou
- Szikszó
- Gönc, centrum Abaújszántó
Slobodné kráľovské mesto Košice bolo od roku 1886 natrvalo municipálne mesto, ktorého hlavný predstavený – mešťanosta – podliehal hlavnému županovi. Tomu podliehal aj podžupan, ktorý stál na čele župy.
Obyvateľstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Turecké nájazdy mali ničivé následky na počet obyvateľov stolice, rovnako ako stavovské povstania. Po Satmárskom mieri (1711) začali do Abovskej stolice migrovať Slováci zo severných stolíc, ale aj odchádzať ľudia do Zemplína a Boršódu.
V Abovsko-turnianskej župe v roku 1910 prevažovalo maďarské etnikum. Slováci obývali prevažne severnú časť župy a v južnej (maďarskej) časti tvorili jazykové ostrovy a súvislé územie obývali v okolí Cserehátu. Nemci žili prevažne v okolí Vyšného a Nižného Medzeva.[4]
V rokoch pred Prvou svetovou vojnou dochádzalo k masovej emigrácii obyvateľstva župy, predovšetkým do USA. V období rokov 1899 – 1913 ich emigrovalo 44 258, z toho 13 566 sa vrátilo naspäť do vlasti, či už na jednej alebo druhej strane hranice. Natrvalo tak emigrovalo 30 692, čo radilo župu na ôsme miesto v počte emigrantov medzi uhorskými župami.
| Rok | Slováci | Maďari | Nemci | Rusíni | Rómovia | Buneváci | Rumuni | Chorváti | neznáme | spolu |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| 1891 | 48 240 | 119 526 | 10 010 | 249 | 0 | 0 | 0 | 0 | 0 | 179 884 |
| 1910 | 36 067 | 156 668 | 6 520 | 387 | 0 | 0 | 0 | 0 | 0 | 202 282 |
| 1941 | 18 879 | 203 438 | 904 | 256 | 623 | 2 581 | 72 | 3 | 105 | 226 861 |
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ 6. A népség anyanyelve ... [6. Materinský jazyk obyvateľstva ...]. In: A magyar szent korona országainak 1910. évi népszámlálása. : Első rész. A népesség főbb adatai községek és népesebb puszták, telepek szerint. Budapest : Magyar Kir. Központi Statisztikai Hivatal : Athenaeum Irodalmi és Nyomdai R.-társulat, 1912. Dostupné online. S. 22 – 27. (maď.)
- ↑ 8. A népség vallása .... In: A magyar szent korona országainak 1910. évi népszámlálása. : Első rész. A népesség főbb adatai községek és népesebb puszták, telepek szerint. Budapest : Magyar Kir. Központi Statisztikai Hivatal : Athenaeum Irodalmi és Nyomdai R.-társulat, 1912. Dostupné online. S. 30 – 33. (maď.)
- ↑ a b c d Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 26.
- ↑ a b c d e ŽUDEL, Juraj. Stolice na Slovensku. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1984. 200 s. S. 27–34.
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Magyar Nagylexikon 1. kötet. Akadémiai Kiadó, 1993
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- o Abanovozámskej stolici v diele : TAJOVSKÝ, Jozef Gregor. Malý kultúrny zemepis východného Slovenska : Stolice spišská, šarišská, zemplínska, užhorodská a abanovozámska. V Jekaterinburgu: Československá tlačová kancelária v Rusku, 1919. Knižnica Slovenských hlasov, č. 6. 32 s. - dostupné v Digitálnej knižnici UKB
