Preskočiť na obsah

Vysťahovalectvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Emigrant)
Japonský vládny plagát propagujúci vysťahovanie do Južnej Ameriky (Brazílie)

Vysťahovalectvo alebo emigrácia je trvalé alebo dlhodobé vysťahovanie sa osôb na územie cudzieho (cieľového) štátu zo svojej rodnej krajiny alebo krajiny, kde žili. Osoby, ktoré vykonávajú túto činnosť sú vysťahovalci (iné názvy: emigranti, exulanti, vyhnanci, utečenci, odídenci). Opak emigrácie je imigrácia (prisťahovalectvo). Vysťahovalci v cieľovej krajine môžu požiadať o azyl a získať štátne občianstvo alebo im môže byť priznané právo utečenca (azylanta). Dovtedy sú považovaní za cudzincov. Cieľová krajina sa môže snažiť ich asimilovať alebo uplatňovať multikulturalizmus.

Terminológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Migrácia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Termín migrácia sa používa všeobecnejšie aj pre presídľovanie ľudí ale aj zvierat bez ohľadu na hranice a aj vo význame premiestňovanie, presun v iných oblastiach (fyzika, genetika a pod.). Históriou, teóriou migrácie ľudí sa zaoberá aj sociológia (migrácia).
  • OSN nerozlišuje striktne medzi emigrantami a imigrantami ale definuje migrantov[1] ako dobrovoľných vysťahovalcov (teda nie nedobrovoľných ako sú utečenci a vysťahovaní). Opakom emigrácie je imigrácia z pohľadu jednej krajiny, keď napríklad jej neprirodzený prírastok obyvateľstva tvorí počet imigrantov - počet emigrantov. Z pohľadu individuálnej osoby je migrant vo svojej domovskej krajine emigrantom a v cieľovej krajine imigrantom.
  • Slovo emigrácia sa používa aj pre celú populáciu emigrantov.
  • Reemigrácia – spätná emigrácia, návrat emigranta do vlasti aj opakovaná migrácia.
  • Dôvody emigrácie môžu byť ekonomické, politické, náboženské, pracovné[2] alebo iné a to ako v krajine pôvodu, ktoré stimulujú k odchodu ako aj v cieľovej krajine, ktoré naopak podporujú imigráciu do nej[3].
  • Najrozšírenejšie kritérium pre rozlíšenie medzi utečencom a človekom, ktorý sa rozhodol opustiť krajinu dobrovoľne (najčastejšie ekonomický emigrant) je krajina, z ktorej odchádza. Krajiny ako Sýria, Afganistan, Eritrea, Somálsko kde buď prebieha vojenský konflikt alebo dochádza k porušovaniu ľudských práv[4] sa nepovažujú za bezpečné (existujú opodstatnené obavy z prenasledovania a ohrozenia života) a preto vysťahovalci z nich sú paušálne považovaní za utečencov a spĺňajú podmienky žiadateľov o azyl v bezpečných (európskych) krajinách. Pri posudzovaní žiadosti o azyl z iných krajín sa zisťuje, či existuje opodstatnenej obavy z prenasledovania žiadateľa. Azylová politika Európskej únie určuje, že žiadosť o azyl v ktorejkoľvek členskej krajine bude posudzovaná len jedným štátom určeným podľa vopred stanovených kritérií tejto politiky. V prípade, že žiadateľ prekročil hranice EÚ ilegálne, zodpovednosť prináleží členskému štátu, ktorého štátnu hranicu žiadateľ protiprávne prekročil po príchode z tretej krajiny.

Nedobrovoľný odchod

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Pre nedobrovoľný odchod z krajiny (vyhnanstvo, útek), prípadne so zámerom zase sa vrátiť, sa všeobecne používa slovo exil (vyjadrujúce nútené zdržiavanie sa v cudzine) a osoby sa označujú ako exulant či vyhnanec a utečenec.
  • Človek, ktorý nedobrovoľne odchádza, pretože je prenasledovaný alebo je v krajine zlá politická situácia alebo vojna a násilie[5] sa nazýva všeobecne utečenec (angl. refugee). (Definícia OSN sa líši pretože UNHCR tam pridáva aj zlú politickú situáciu.) Dohovor o právnom postavení utečencov schválený v Ženeve v roku 1951, ktorý je u nás je súčasťou zákona 319/1996[6], definuje utečenca ako osobu, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu a vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť.[6] Utečencov chráni aj naša Ústava, ktorá hovorí, že poskytneme azyl všetkým cudzincom, ktorí sú prenasledovaní za uplatňovanie politických práv a slobôd. V slovenskom právnom poriadku bol pojem utečenec nahradený pojmom azylant. Podmienkou priznania azylu utečencovi (azylantovi) je jeho prenasledovanie (doma je cieľom násilia alebo diskriminácie).[7]
  • Rozdielom medzi udelením azylu a poskytovaní doplnkovej ochrany je čas, na ktorý sa ochrana udeľuje. V prípade azylu ide o trvalý pobyt na území SR, v prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu maximálne jedného roka.[8]
  • Cudzinci (napríklad Ukrajinci počas Ruskej invázia na Ukrajinu) neodchádzajú počas vojny zo svojej krajiny, pretože sú osobne prenasledovaní ale zo strachu pred vojnou. Práve na základe tohto dôvodu (ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom) a iným (endemickým násilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným, alebo hromadným porušovaním ľudských práv v ich krajine pôvodu) im u nás môže byť poskytnuté Dočasné útočisko. Žiadajúci o poskytnutie dočasného útočiska sa nazývajú odídenci.[7][8]
  • Násilne / nútene presťahovaní (angl. displaced) / vysťahovaní (angl. deported) môžu byť aj súčasťou nútenej práce, ktorá môže rôzne formy, vrátane dlhového otroctva a obchodovania s ľuďmi.
  • Odsun/deportácia (nelegálnych) migrantov – násilné premiestnenie alebo vysťahovanie z cieľovej krajiny.
  • Deportovaní/zavlečení/unesení - 7 600 deportovaných občanov z Československa, ktorých v 40. rokoch odvliekli do Sovietskeho zväzu, eviduje Ústav pamäti národa a sú všeobecne označení ako zavlečení.[9] (Trestný zákon (Zákon č. 300/2005) obsahuje trestný činu „Zavlečenie do cudziny“ (§ 187) aj „Vydieračský únos“ (§ 186). Samotný „Únos“ (§ 209) je v slovenskom právnom poriadku vyhradený pre únos dieťaťa (alebo osobu postihnutú duševnou poruchou alebo duševne nedostatočne vyvinutú) v zmysle odňatia z opatrovania (zvyčajne rodičov).

Iné

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Výmena obyvateľstva je presídlenie obyvateľstva dvoch alebo viacerých štátov alebo geografických celkov v opačných smeroch uskutočnené približne v rovnakom čase. V princípe by mala byť takáto výmena dobrovoľná, avšak napríklad počas výmeny obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom čelili obyvatelia obidvoch krajín rôznym formám nátlaku.
  • Hromadná, masová emigrácia, smerujúca k úplnému vysídleniu, vyničeniu (určitého územia alebo celej krajiny) sa nazýva hromadný odchod – exodus.
  • Diaspóra – rozptýlenie alebo územie členov národa alebo náboženstva, v cudzom prostredí; alebo samotných takto žijúcich členov.
  • Utečenecký tábor je (dočasný) tábor pre potreby utečencov.
  • Krajan – človek pochádzajúci z toho istého mesta, kraja, štátu, rodák. V súvislosti s vysťahovalectvom: príslušník druhej a následnej generácie emigrantov, ktorý má slovenský pôvod a aspoň čiastočne sa k nemu hlási, pretože naša krajina ho do tejto kategórie započítava.
  • Ako uloženka bola označovaná osoba poslaná v komunistickom období do zahraničia Štátnou bezpečnosťou, prevažne v emigračných vlnách rokov 1968/1969 a roku 1986. "Uloženka" vystupovala ako bežný emigrant bez toho aby na seba upozorňovala. Jej úlohou bolo usadiť sa v cieľovej krajine, čo najskôr získať nové štátne občianstvo a profesijné postavenie a byť pripravená na neskoršie využitie v prospech ČSSR.

Emigrácia zo Slovenska

[upraviť | upraviť zdroj]

Významné vlny emigrácie nasledovali po prudkých politických a náboženských zmenách, napríklad v husitskej dobe. Iný typ pomerne masovej emigrácie nastával z ekonomických dôvodov. V dôsledku vojen (ozbrojených konfliktov), kríz, ale aj demografického rastu a nedostatku pôdy v druhej polovici 19. storočia českí a slovenskí emigranti odchádzali najmä do USA, ale tiež do Ruska a ďalších krajín. [10]

Vzhľadom k histórii bohatej na rôzne podobné udalosti opustilo územie Česko-Slovenska v priebehu 19. a 20. storočia mnoho ľudí v niekoľkých emigračných vlnách.

Emigrácia do konca druhej svetovej vojny (1945)

[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1880 až 1898 odišlo do USA 380 tisíc obyvateľov Uhorska[11], pričom asi štvrtina[12], teda okolo 100 tisíc bolo zo Slovenska.

Od roku 1899 v USA už evidovali aj národnosť. Od 1899 do roku 1919 odišlo do USA ďalších 480 tisíc Slovákov, čo bolo blízko celkovému počtu emigrantov zo Slovenska v tomto období. (V rokoch 1911 – 1913 z východného Slovenska smerovalo do USA až 99,5 % všetkých vysťahovalcov a zo stredného a západného Slovenska 93,7 %. [13] Druhú najčastejšou cieľovú destináciu predstavovalo Nemecka s 3 % vysťahovalcov[13].)

Vysťahovalectvo bolo spočiatku doménou mužov, platilo to najmä pre východné Slovensko.[14]

Po rozdelení rakúskeho cisárstva podľa princípu dualizmu na dva štáty Rakúsko a Uhorsko v roku 1867 vzrástli snahy o pomaďarčenie obyvateľstva v celom Uhorsku. V roku 1860 bola na našom území zavedená maďarčina a vyžadovaná ako jediný úradný jazyk.[15] Od konca 60. rokov 19. storočia odchádzalo zo Slovenska toľko mužov, že doma nemal kto pracovať. To sa odrazilo aj na demografickom vývoji. Kým uhorský priemerný prírastok populácie medzi rokmi 1850 až 1900 bol 51%, na území Slovenska bol len 14%. Na začiatku sa rodiny báli posielať svoje dcéry do neznáma. Časom však bola emigrácia žien vzrástla a napríklad v roku 1905 predstavovali ženy, ktoré odišli zo Šariša jednu tretinu. Vysťahovalectvo žien dostihlo vysťahovalectvo mužov až začiatkom 1. svetovej vojny[14][16]. V roku 1920 žilo na severovýchode a stredozápade USA až 619 866 ľudí so slovenským pôvodom.[16]

Počas existencie prvej Československej republiky emigrovalo takmer 205 tisíc obyvateľov Slovenska[17] už nielen do USA, ale aj Kanady a iných krajín.

Počas 2. sv. vojny celkový počet obyvateľov Slovenska, ktorí emigrovali, boli poslaní na nútené práce, padli do zajatia, zahynuli, možno odhadnúť len približne na základe poklesu počtu obyvateľov od 1938 do 1945 o 276 tisíc osôb (= 3 726 – 3 459 tisíc). Presnejšie údaje sú len o počte utečencov a odvlečených ku konca vojny a tesne po ňom:

  • Koncom marca a začiatkom apríla 1945 odišlo zo Slovenska na západ asi 5 000 Slovákov a Sloveniek, najmä v dôsledku obáv z prichádzajúcich sovietskych vojsk, ako aj na protest proti obnoveniu ČSR. Okrem slovenskej vlády a prezidenta, či osôb, ktoré boli považované za kolaborantov, to boli aj významní predstavitelia slovenského kultúrneho života.
  • Ešte v priebehu roka 1945 sovietske orgány za pomoci jednotiek NKVD odvliekli 7 422 občanov Česko-Slovenska do pracovných táborov najmä v Donbase a na Kaukaze

Emigrácia od 1945 do 1989

[upraviť | upraviť zdroj]

(Ústav pamäti národa eviduje 7 600 občanov Československa násilne deportovaných v 40. rokoch do Sovietskeho zväzu.[9] )

Pokiaľ v Česku sa zaužívalo rozdelenie do troch vĺn (Predvojnová, Pofebruárová, Poaugustová emigrácia) na Slovensku sa číslovali len vlny po druhej svetovej vojne. V rokoch 1945 až 1989 odišlo zo Slovenska celkovo 130 až 250 tisíc ľudí pričom zdroje sa rôznia. Podľa prepočtov DenníkaN to bolo 125 až 150 tisíc ľudí (23 tisíc občanov Československa do roku 1950 a 126 až 136 tisíc v rokoch 1948 až 1989 z územia Slovenska hlavne do Škandinávie, Nemecka, Rakúska, Veľkej Británie, USA a Kanady[12] ). Podľa denníka SME 140 až 250 tisíc ("Medzi rokmi 1969 až 1989 odišlo z ČSSR ďalších 140 až 150 tisíc ľudí", z ktorých bolo 24 % detí a 41 % ľudí vo veku 16 – 30 rokov. "Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov – UNHCR uvádza až 250 tisíc ľudí"[18]).

Prvá vlna

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá vlna emigrovala po vojne hlavne z obáv z pred prevzatím moci komunistami, čo sa uskutočnilo vo Februárovom prevrate 1948. Komunisti paušálne označovali týchto emigrantov ako ľudácku emigráciu[19]. Po Februárovom prevrate emigrovala väčšina popredných funkcionárov Demokratickej strany (Lettrich, Kvetko, Böhm, Fraštacký, Hodža...) a preto túto emigráciu niektorí nazývajú aj demokratická. (Niektorí emigrovali ešte pred koncom vojny – pozri vyššie)

Ďalšia vlna

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1968 došlo k uvoľneniu hraníc. Prakticky otvorené hranice uľahčili ďalšiu (druhú alebo tretiu) vlnu povojnovej emigrácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. V rokoch 1968 až 1971 opustilo Česko-Slovensko 68 000[20] až 74 000 utečencov (iný odhad[10] uvádza v rokoch 1968-1969 viac ako 80 000 a ďalší[21] ešte viac). Vzhľadom k pomeru počtu obyvateľov bolo relatívne málo emigrantov zo Slovenska – podľa archívov ŠtB vyše 11 tisíc[12], čo je len jedna sedmina.

V rokoch 1978 – 1984 realizovala ŠtB akciu Asanácia, ktorej cieľom bolo nútené vysťahovalectvo signatárov Charty 77 a iných nepohodlných osôb.[22]

Do novembra 1989 z Česko-Slovenska podľa odhadov ÚPN odišlo 150-tisíc ľudí. [20]

Odchod za prácou, štúdiom, lepším životom po 1989

[upraviť | upraviť zdroj]

Po politických zmenách v roku 1989 a vstupe Slovenska do euro-atlantických štruktúr sa počet emigrantov ťažko odhaduje lebo občania nadobudli slobodu voľného pohybu a závisí hlavne na ich rozhodnutí, či sa v zahraničí budú zdržiavať dlhodobo alebo sa zo Slovenska vysťahujú a teda, či sami seba považujú za emigrantov. V roku 2004 sa Slovensko stalo súčasťou Schengenského priestoru voľného pohybu. Občania Slovenska (spolu s ďalšími 7 členskými štátmi, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004), mohli od mája 2011 na pracovnom trhu EÚ pracovať bez pracovného povolenia (Dočasné obmezenia platili v Rakúsku a v Nemecku).[23]

Podľa štatistického úradu SR pracovalo v zahraničí kratšie ako jeden rok v rokoch 2013 a 2014 okolo 130 000 Slovákov.[24] V roku 2016 pracovalo v zahraničí už 165 tisíc[25] Slovákov, čo predstavuje 6,6 % zo všetkých pracujúcich (2,49 milióna), čo predstavuje zvýšenie o viac ako 2 percentuálne body (v roku 2012 to bolo 4,9 %). V roku 2012 v zahraničí študovalo 15 % (36 200)[26] slovenských študentov.

Celkovo sa odhaduje počet občanov Slovenska žijúcich v roku 2015 v zahraničí na 200[27] až 300[28] tisíc, čo predstavuje 3,5 až 5 % z počtu obyvateľov Slovenska. V roku 2013 žilo len v Česku, Veľkej Británii, Nemecku a Rakúsku 238 308 občanov Slovenska[17][12]. Odhad rozdelenia 300 tisíc Slovákov v zahraničí podľa Podnikateľskej aliancie Slovenska v roku 2015 bol[29]: 40 % v Česku (120 000, oficiálne podľa Českého štatistického úradu v roku 2016 bolo v Česku 107 251 registrovaných Slovákov[30]), 25 % vo Veľkej Británii, 15 % v Rakúsku a Nemecku (spolu 80 %) a zvyšných 20 % v: Írsku, Holandsku, Belgicku, Taliansku, Francúzsku, Švédsku a inde (9 000 vo Švajčiarsku[31]). Viac ako 2 800 ľudí si v roku 2014 odhlásilo trvalý pobyt zo Slovenska. [32]  Nemecký centrálny cudzinecký register (Ausländerzentralregister) v rokoch 2016, 2017, 2018 zaregistroval 53 440, 57 225, 58 235 Slovákov, čo predstavuje 35. miesto v poradí počtu cudzincov podľa krajiny pôvodu (prví sú Turci s asi 1,5 miliónmi, Česi sú tesne pred nami na 33. mieste). [33]

Straty slovenského občianstva od roku 2010

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Štátne občianstvo#Strata štátneho občianstva

Úprava zákona o štátnom občianstve presadená 17. júla 2010 druhou Ficovou vládou pripravila do 12. mája 2020 o slovenský pas 3 324 ľudí. Tento počet narastal postupne. Do roku 2015 o slovenské občianstvo asi 1 000 „bývalých“ Slovákov[34][35] (do februára 2014 - 722, do mája 2016 - 1 366), z toho vždy najviac získaním českého občianstva. V roku 2020 po prvý krát na prvom mieste bolo prijatie nemeckého občianstva (776), potom osoby, ktoré prijali občianstvo české (764), rakúske (506), britské (374), americké (170), maďarské (129), švajčiarske (93), austrálske (75), nórske (73), írske (57), holandské (56), kanadské (53), belgické (43), talianske (35), švédske (32), fínske (19), francúzske (18), luxemburské (16), dánske (10), ruské 5), čínske, novozélandské a poľské (po 3), islandské, ukrajinské a španielske (po 2), izraelské, srbské, slovinské, chorvátske a singapurské (po 1).[36]

Brexit, COVID pandémia

[upraviť | upraviť zdroj]

"Dynamika odchodov sa v posledných rokoch spomalila. Vieme povedať, že vyše 200-tisíc našich ľudí po roku 2004 aspoň mesiac pracovalo na Britských Ostrovoch. Väčšia časť ich už odišla, minulý rok (2020) zostávalo v Británii asi 80-tisíc ľudí." Povedal o Brexite slovenský sociológ Bahna.[23]

Odchody do zahraničia ovplyvnila aj pandémia COVID. Výrazne sa to dá dokumentovť situáciou v Rakúsku, odkiaľ sa vrátilo približne 10-tisíc z 38-tisíc ľudí, ktorí tam pracovali. Dôvodom bolo zatvorenie hraníc. Efekt však bol len dočasný, veľká časť ľudí sa k našim západným susedom vrátila.[23]

Emigrácia celkom

[upraviť | upraviť zdroj]

Za posledných 150 rokov z územia Slovenska emigrovalo viac ako 1 milión osôb.[12] Celkový počet ľudí, ktorí sa hlásia k slovenským koreňom v zahraničí sa odhaduje od 1,0 [37] cez 1,5 – 1,75 milióna[38] až po 2 milióny[39] a je vyšší ako počet emigrantov, pretože zahŕňa aj niektorých potomkov ako aj krajanov žijúci v zahraničí, ktorí sa v ňom ocitli už pred vznikom Slovenska, resp. ČSR alebo zmenou geopolitickej situácie.

V rámci výmeny obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom (1946 – 1948) bolo do Maďarska presídlených 89 660 osôb a opačným smerom presídlených 71 787. Úbytok teda predstavoval 17 873 obyvateľov.

Emigrácia cez Slovensko

[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1945 – 1949 emigrovalo cez Slovensko (Bratislavu) približne 150 000 židovských utečencov, väčšinou z Poľska.[40] Maďarskí Židia smerovali cez Slovensko do Viedne a potom do talianskych prístavov a ďalej do Izraela[41]. Po zatiahnutí železnej opony sa cez naše hraničné pásmo pokúšali prejsť na Západ Utečenci z NDR a Poľska, ktorí sa často (mylne) domnievali, že česko-slovenská hranica je slabšie zabezpečená, než tá medzi NDR a Západným Nemeckom. Počet úspešných emigrácii týmto spôsobom bol však veľmi nízky.

Legalizácia emigrácie v socialistickom Česko-Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Opustenie republiky
Bližšie informácie v hlavnom článku: Legalizácia pobytu v zahraničí

Po dlhú dobu bola v socialistickom Česko-Slovensku emigrácia trestná. Takzvané "opustenie republiky" bol trestný čin spočívajúci v nedovolenom a teda neoprávnenom opustení územia štátu alebo v neuposlúchnutí úradnej výzvy k návratu zo zahraničia od roku 1948 do 1990. Majetky, ktoré emigranti zanechali boli skonfiškované, ich príbuzní dostali záznam do kádrových materiálov, ľudia, ktorí boli s emigrantmi v kontakte, boli trestaní.

V roku 1977 bola zavedená smernica, ktorá emigrantom umožňovala upraviť si vzťahy s ČSSR, čo znamenalo legalizáciu právneho vzťahu emigranta a ČSSR. Ten sa mohol buď do vlasti vrátiť, zostať československým občanom v zahraničí, alebo po piatich rokoch legálne zrušiť svoje občianstvo, načo bol považovaný za cudzinca a ako na takého na neho československej úrady od toho okamihu pozeralo. Túto možnosť mohli využiť ľudia, ktorí sa politicky či inak neangažovali proti komunistickému režimu či sa dostatočne kajali a v oboch prípadoch sľúbili, že sa ani v budúcnosti angažovať nebudú.

Krajania (žijúci v zahraničí)

[upraviť | upraviť zdroj]

Krajan v užšom slova zmysle je človek pochádzajúci z toho istého mesta, kraja, štátu, rodák.[42] Oficiálnym pomenovaním nahrádzajúcim slovo krajan bol zahraničný Slovák, ako ho definoval zákon NR SR č. 70 z roku 1997 a Slováci žijúci v zahraničí (novelizácia zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí 474/2005).[43] Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí za krajanov považujú aj príslušníkov druhej a následnej generácie imigrantov do cieľovej krajiny, narodených v tranzitnej alebo cieľovej krajine emigrácie.[44] Krajan aspoň pasívne ovláda český alebo slovenský jazyk a ešte sa plne neasimilovali do novej národnosti. Krajan sa zvyčajne vykazuje svojím národným pôvodom, udržiava vzťahy so svojou pôvodnou vlasťou, udržuje tradície privezené zo starej vlasti a zúčastňuje sa na dianí v krajanských spolkoch. [chýba zdroj]

Slovenskí krajania

[upraviť | upraviť zdroj]

Najviac slovenských krajanov žije v USA, Česku a Maďarsku.

Podľa štatistík sú väčšina Slovákov žijúcich v Česku muži od 20 do 40 rokov, ktorí žijú v Prahe, Brne alebo Plzni a viac ako polovica z nich je slobodných.[30] V poslednom období počet slovenských robotníkov v Česku klesá, kvalifikovaní ľudia a študenti zostávajú (takmer pätina Slovákov v Česku má vysokoškolské vzdelanie, pokiaľ Česi, majú vysokú školu len každý ôsmy)[30].

Najznámejším krajanským centrom Slovákov v severnej Amerike je Pittsburgh v Pensylvánii. Slováci ale žijú aj v štátoch Ohio, Michigane, Illinois, New Jersey, New Yorku, Connecticute a Minnesote. V Kanade v provinciách Alberta, Manitoba, Saskatchewan a v Južnej Amerike v Argentíne a Čile.

Slováci v USA zakladali spolky, ktoré im nielen pomáhali prispôsobiť sa americkému spôsobu života ale zároveň zachovať si rodný jazyk, zvyky a obyčaje. Medzi takéto spolky patrili Národný slovenský spolok, Prvá katolícka slovenská jednota či Matica slovenská v Amerike. Snaha o vytvorenie organizácie, ktorá by združovala všetkých Slovákov v USA bola zavŕšená v roku 1907 založením Slovenskej ligy v Clevelande.

Slovenská komunita je napríklad v Báčskom Petrovci či v Rožnove pod Radhoštěm. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí každoročne podporuje krajanov dotáciami. Pre rok 2015 bolo schválených 506 dotácií v celkovej sume 687 010€.[45]

Českí krajania

[upraviť | upraviť zdroj]

Najznámejšie krajanské centrá Čechov v severnej Amerike sú Tábor v Južnej Dakote, Praha v Texase, New Prague a Veseli v Minnesote alebo Cicero v Illinois. Významné krajanské spolky existujú v USA, v Kanade, v Nemecku, vo Francúzsku, vo Švajčiarsku a v ďalších krajinách. Vo východnej Európe žijú českí krajania na Ukrajine v oblasti Volyne, na Kryme, v moldavskej dedine Plávky, v niekoľkých horských dedinách v rumunskom Banáte a v priľahlej nižinatej oblasti Vojvodina v okolí mesta Bela Crkva, kde sa nachádza dedina Selo, Kruščica a Gaj a ďalej v bosnianskych obciach ako sú Nová Ves alebo Macin Brdo, ktoré sa nachádzajú v okolí mesta Banja Luka. Významná česká menšina žije tiež v Chorvátsku, v okolí mesta Daruvare.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Migrant/Migration.".(cit. 4.11.2014). http://www.unesco.org/new/en/social-and-human-sciences/themes/international-migration/glossary/migrant/
  2. ↑ Peter Konečný, Tomáš Rybár: Desať režisérov, ktorí emigrovali, aby mohli nakrúcať geniálne filmy, sme, 22. 9. 2015, online
  3. ↑ Zeev Ben-Sira (1997). Immigration, Stress, and Readjustment. Greenwood. pp. 7–10. (anglicky) Online na Google Books
  4. ↑ UNHCR warns of growing humanitarian crisis in Greece and the Western Balkans amid soaring refugee arrivals, tlačová správa (anglicky). Online
  5. ↑ UNHCR: What is a refugee. Online
  6. ↑ a b SLOV-LEX. 319/1996 Z.z. - Oznámenie Ministerstva zahraničných... [online]. Slov-lex, [cit. 2022-04-07]. Dostupné online.
  7. ↑ a b Lukáš Mareček: Utečenci alebo odídenci, HN Právo a justícia, 5. apríla 2022, Mafra
  8. ↑ a b S-EPI. 480/2002 Z. z. Zákon o azyle | Aktuálne znenie [online]. Zákony pre ľudí, [cit. 2022-04-07]. Dostupné online.
  9. ↑ a b HARKOTOVÁ, Stanislava. Naši odvlečení v Sovietskom zväze rýchlo pochopili, že sú zajatcami inej civilizácie (rozhovor). Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2020-02-27. Dostupné online [cit. 2020-02-27].
  10. ↑ a b NAVARA, Luděk; ALBRECHT, Josef. Abeceda komunismu. Brno : HOST, 2010. 235 s.ISBN 978-80-7294-340-1. Kapitola E, s. 51-55.
  11. ↑ Miloslav Bahna: Migrácia zo Slovenska po vstupe do EÚ. VEDA, 2011
  12. ↑ a b c d e Zo Slovenska utieklo milión emigrantov, teraz má problém prijať 785 utečencov, DenníkN,
  13. ↑ a b TAJTÁK, L.. Slovenské vysťahovalectvo a migrácia v rokoch 1900 – 1914.. Historický časopis, 1975, roč. XXIII, čís. 3, s. 385..
  14. ↑ a b ILEK, Marián. Slovenské vysťahovalectvo koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia v celoeurópskom kontexte II. – Klub vojenskej histórie Beskydy Humenné [online]. www.kvhbeskydy.sk, 18. feb. 2010, [cit. 2017-04-15]. Dostupné online.
  15. ↑ jazykové zákony in: Encyklopédia Slovenska
  16. ↑ a b JÁNOŠOVÁ, Soňa. Keď doma pribúdali nemanželské deti, začali do Ameriky chodiť aj ženy. Niektoré zarobili viac ako muži [online]. Petit Press a.s., [cit. 2024-05-28]. Dostupné online.
  17. ↑ a b Miloslav Bahna: Migrácia zo Slovenska po vstupe do EÚ. Odhad: Svetoň, migrácia zo Slovenska celkovo podľa Čs. štatistiky a údajov paroplavebných spoločností, s 216.
  18. ↑ Vrahov z augusta 1968 nikto nepotrestal. Okupácia menila osudy ľudí, Sme.sk, 20.8.2013. Online
  19. ↑ Pozri napríklad Štúr, Svetozár – Ľudácka emigrácia v službách západonemeckého revanšizmu. Štúr, Svetozár.In: Slovanský přehled. Praha : Slovanský ústav Československé akademie věd 47, č. 6, (1961,) s. 331-333.
  20. ↑ a b JESENSKÝ, MIKULÁŠ. Štát terorista zabíjal a unášal aj vlastných [online]. domov.sme.sk, [cit. 2019-04-15]. Dostupné online.
  21. ↑ Svetové združenie bývalých československých politických väzňov: Po vpáde armád Varšavského paktu emigrovalo vyše 400.000 občanov. DennikN, 21.8.2015, online
  22. ↑ NAVARA, Luděk. Abeceda komunistických zločinů: Od „androše“ k Asanaci. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2009-01-03. Dostupné online [cit. 2017-07-19].
  23. ↑ a b c Press corner [online]. European Commission - European Commission, [cit. 2021-08-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ Analytička Slovenskej sporiteľne Katarína Muchová: v roku 2013 robilo za hranicami takmer 136 tisíc ľudí, minulý rok to bolo 130,5 tisíca, online Archivované 2015-09-26 na Wayback Machine
  25. ↑ Analytik VÚB Andrej Arady, SITA, 28.10.2016, Online
  26. ↑ Slováci chcú študovať v zahraničí, odchádzajú najmä deti vzdelaných rodičov, SITA | 17.04.201, online
  27. ↑ Podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) z roku 2007 v zahraničí pracuje 200 až 230 tisíc Slovákov In Claude Baláž: Súčasné migračné pohyby, online
  28. ↑ Počet Slovákov pracujúcich v zahraničí stúpa, TA3, 09.03.2015, online Archivované 2015-09-24 na Wayback Machine
  29. ↑ Peter Kremský:Talenty pre Slovensko, Podnikateľská aliancia Slovenska, Online
  30. ↑ a b c GEHREROVÁ, Ria. Do Česka nám utekajú študenti, manažéri aj umelci. Ako sa im tam darí a prečo sa nevrátia. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-07-30].
  31. ↑ Lenka Buchláková: Snom Slovákov o švajčiarskych platoch môže byť onedlho koniec, Pravda, 08. jan. 2016, Online
  32. ↑ Pracovníčka Výskumného demografického centra Danuša Jurčová hovorí, že ide o ľudí, ktorí si na Slovensku odhlásili trvalý pobyt. Majú od 15 až 60 rokov a do zahraničia sa zrejme rozhodli odísť natrvalo. Online
  33. ↑ Ausländeranteil in Deutschland bis 2017 | Statistik [online]. Statista, [cit. 2019-04-23]. Dostupné online. (po nemecky)
  34. ↑ Zákon o štátnom občianstve: O slovenský pas prišlo už 984 ľudí, TASR, 25.01.2015, online
  35. ↑ Richard Sulík: Dvojité občianstvo alebo len hlúpy štát môže prichádzať o to najcennejšie, čo má, Tlačová konferencia SaS, 22/06/2015, online Archivované 2015-12-03 na Wayback Machine
  36. ↑ TASR. Zákon o štátnom občianstve pripravil doteraz o slovenský pas 3324 ľudí. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2020-05-17. Dostupné online [cit. 2020-05-18].
  37. ↑ USZZ.SK. Počty a odhady | Uszz.sk [online]. www.uszz.sk, [cit. 2017-01-23]. Dostupné online.
  38. ↑ TREBULOVÁ, JANA. Prečo dávame Slovákom v cudzine milión eur a kde sa združujú najviac [online]. 20. jan 2017, [cit. 2017-01-23]. Dostupné online.
  39. ↑ údaj uvádzaný v texte na stránkach uszz.sk . V číselnej podobe http://www.uszz.sk/data/files/796_pocty-a-odhady.doc je najvyšší Odhad počtu osôb slovenského pôvodu v zahraničí uvádzaný 1 019 440 osôb v roku 2008.
  40. ↑ Vladimír Jancura: Bratislava prestupnou stanicou pre 150 tisíc utečencov, Pravda | 30.06.2015, online
  41. ↑ Vladimír Jancura: Sme naozaj na prahu renesancie železnej opony?, Pravda. 07.10.2015, online
  42. ↑ Význam slova "krajan" v Krátkom slovníku slovenského jazyka
  43. ↑ Creativ line - ateliér reklamy, www.creativ.sk, ba@creativ.sk. Historický úvod [online]. slovenskezahranicie.sk, [cit. 2020-05-19]. Dostupné online.
  44. ↑ Letné tábory detí krajanov na Slovensku – užitočný vklad ÚSŽZ do zveľaďovania slovenskosti najmladších generácií slovenského sveta [online]. uszz.sk, [cit. 2020-05-19]. Dostupné online. Archivované 2020-10-01 z originálu.
  45. ↑ Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, 2015 Schválené a zamietnuté žiadosti o dotáciu – 1. kolo posudzovania, online Archivované 2015-05-12 na Wayback Machine

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vysťahovalectvo&oldid=7875525“