Juliánsky kalendár
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Juliánsky kalendár je kalendár, ktorý zaviedol v roku 46 pred Kr. Gaius Iulius Caesar.[1] V niektorých častiach sveta bol platný až do 20. storočia, v cirkevných kruhoch čiastočne dodnes. So spätnou platnosťou je dnes uplatňovaný aj na roky pred pôsobením Caesara. Od 16. storočia bol postupne nahrádzaný gregoriánskym kalendárom. V súčasnosti (v rokoch 1900 – 2099) je medzi oboma kalendármi rozdiel 13 dní, pričom gregoriánsky predbieha juliánsky. Ak napr. podľa kalendára gregoriánskeho máme 7. januára, tak podľa juliánskeho máme 25. decembra (preto na 7. januára pripadá Vianočný sviatok ortodoxných cirkví: Patriarchát Jeruzalemský, Arménska, Ruska, Srbska, Macedónska, Gruzínska a staroorientálnej cirkvi Sýrie, cirkvi Koptskej, Eritrejskej a Etiópskej).
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Históriu predchodcu juliánskeho kalendára opisuje Censorinus, ako Rímsky kalendár s dvanástimi mesiacmi, odvodený podľa fáz Mesiaca. Tento bol podľa potreby a nepravidelných rozdielov prispôsobený Slnečnému roku. Caesarova kalendárna reforma: Gaius Iulius Caesar Appian, Cassius Dio a Macrobius v spisoch zaznamenali, že Julius Caesar v roku 47 pred Kristom výpočet cyklov pre neskorší juliánsky kalendár spoznal v helenizovanom Egypte v Alexandrii. Spisy Macrobiusa pripúšťajú možnosť, že Julius Caesar cestoval do Egypta, aby konzultoval s vtedajšími znalcami egyptského kalendára novú reformu plánovaného juliánskeho kalendára, pravdepodobne medzi inými s egyptským astronómom menom Sosigenes, keď cez Acoreusa mal možnosť spoznať egyptský kalendár. Tento nový kalendár – neskôr k jeho pocte nazvaný „juliánsky“ – vstúpil do platnosti v roku 45 pred Kr.. Pozostával z jedenástich mesiacov s 30 a 31 dňami a jedného 28-dňového mesiaca. Staré označenia z rímskeho kalendára boli najskôr ponechané. Popletený rok 708 a.u.c. bol predĺžený na 445 dní a začal 14. októbra roku 47 pred Kr.. V starom rímskom kalendári bol v priestupných rokoch mesiac február skrátený najskôr na 23 dní a pridaný priestupný mesiac Mensis intercalaris, ktorý rozšírený obsahoval skrátené prebytočné februárové dni. Po reforme bol priestupný mesiac zrušený.
Mnoho počítaných priestupných rokov korigoval cisár Augustus tak, že v roku 5 pred Kr., 1 pred Kr. a 4 po Kr. ich vynechal a až v 8. storočí znovu zaviedol. Následkom tohto pravidelného zavedenia jedného priestupného roka sú odvtedy roky každé 4 roky priestupné.
Začiatok roka
[upraviť | upraviť zdroj]Začiatok roka v juliánskom kalendári bol prijatý v celej Rímskej ríši, avšak od regióna k regiónu používaný s rozdielmi. Začiatok roka podľa Rímskeho kalendára bol až do roku 153 pred Kr. 1. marca. Tento deň bol v starom Ríme pôvodný začiatok roka, keď bol v svätom chráme Vesty zapálený svätý oheň. V roku 153 pred Kr. rímski Konsuli predĺžili svoje panovanie na 1. január, so začiatkom nastúpenia do úradu bol spojený aj nový rok. V Egypte zmena roka bola 29. augusta, v Konstantinolpole a neskôr i v Rusku 1. septembra, v západnom Stredozemnom mori tak ako v Anglicku, Nemecku a Švajčiarsku 25. decembra, neskôr Veľká Británia 25. marca a v iných krajinách aj v iných dňoch. Až od skorého Novoveku sa presadil 1. január na Západe viacmenej všeobecne. Vo Východnej časti až od raného 18. storočia.
Názvy mesiacov
[upraviť | upraviť zdroj]V Rímskej ríši v roku 44 pred Kr. bol premenovaný mesiac Quintilis (pôvodne „piaty mesiac“, od 153 pred Kristom siedmy) Lexom Antoniom de mense Quintili Julius Caesar na počesť Juliusa. Neskôr dostal Sextilis (pôvodne „šiesty mesiac“, od 153 pred Kristom ôsmy) svoje nové meno k pocte Cisára Augusta. Kalendár v čase Rímskej ríše poznal nasledujúcich dvanásť resp. trinásť mesiacov: Ianuarius Februarius Mensis intercalaris (nahradený zavedením juliánskeho kalendára) Martius Aprilis Maius Iunius Iulius (pôvodne Quintilis) Augustus (pôvodne Sextilis) September October November December. Tiež iné mesiace boli čiastočne nazvané podľa rímskych vládcov, ale viditeľne po ich smrti žiaden neostal v platnosti. Caligula nazval (siedmy mesiac) Germanicus; Nero nazval Aprilis (druhý mesiac) Neroneus, Maius (tretí mesiac) Claudius a Iunius (jún) Germanicus; Domitian nazval September Germanicus a Oktober (ôsmy mesiac) Domitianus. September bol premenovaný na Antoninus a Tacticus, November (deviaty mesiac) dostal meno Faustina a Romanus. Commodus bol v tom jedinečný, všetkých dvanásť mesiacov nazval svojimi prijatými menami (Januar až Dezember): Amazonius, Invictus, Felix, Pius, Lucius, Aelius, Aurelius, Commodus, Augustus, Herculeus, Romanus und Exsuperatorius.
Franská ríša
[upraviť | upraviť zdroj]Franská ríša Karola Veľkého pomenovala z väčšej časti mesiace poľnohospodárskymi názvami v staronemčine, vtedajšou rečou medzi ľudmi. Používanou so zmenami do 15. storočia a daľšími až do neskorého 19. storočia. Wintarmanoth (zimný mesiac) – Januar Hornung – Februar Lentzinmanoth (Lenzmonat) – März Ostarmanoth (Veľkonočný mesiac) – April Winnemanoth (Weidemonat) – Mai Brachmanoth (Brachmonat) – Juni Hewimanoth (slamový mesiac) – Juli Aranmanoth (mesiac úrody) – August Witumanoth (drevený mesiac) – September Windumemanoth (mesiac vína) – Oktober Tabuľka raného 16. storočia na Dóme farského kostola v Bozen udáva winnemonet (máj) a jesenný mesiac herbstmonet (november) Herbistmanoth, Heilagmanoth (heiliger Monat) – Dezember.
Prechod na gregoriánsky kalendár
[upraviť | upraviť zdroj]Rok juliánskeho kalendára je voči astronomickému tropickému roku o 11 minút a 14 sekúnd dlhší.[1][2] To viedlo ku kumulujúcej sa odchýlke od slnečného kalendára, ktorá v 14. storočí dosahovala už viac než 7 dní. Ďalšia udalosť Gregoriánskej reformy je starou Veľkonočnou formulou (prepočtom) chybne sprostredkovanie Jarného splnu mesiaca, ktorý súvisí so stanovením Veľkonočného dátumu. Pápež Gregor XIII. preto v roku 1582 zaviedol nový kalendár („nový štýl“, neskôr po ňom pomenovaný ako gregoriánsky kalendár) s vylepšenými priestupnými pravidlami.[1] Tieto povediac, plné storočia (ako 1700, 1800, 1900, atď.) sú len vtedy priestupnými rokmi, ak sú deliteľné 400 (preto bol rok 2000 priestupným rokom, ale 1900 naproti tomu nie). Na prechod odsúhlasil Gregor XIII. naďalej, štvrtok 4. október 1582 (juliánsky) priamo nasledoval piatok, 15. októbra 1582 (gregoriánsky), čím preskočil 10 dní (pri dodržaní následnosti dní v týždni).[2] Kalendár zavedený pápežom používali prevažne rímsko-katolícke štáty. Väčšina protestantských štátov si ponechala juliánsky kalendár až do 18. storočia, čo najmä v konfesionálne miešaných územiach Nemecka viedlo paralelne používaniu „starého štýlu“ a „nového štýlu“. V protestantských vyšších bohatých vrstvách v Rímskej ríši nasledovalo prispôsobenie 18. februára roku 1700, následne 1. marca prevzatie „nového štýlu“. Väčšina reformovaných oblastí Švajčiarskeho spoločenstva po 31. decembri 1700 prevzalo 12. januára 1701 „nový štýl“, posledné oblasti Schiers a Grüsch sa pridali až v roku 1812.
V Rusku, kde až do 17. storočia platilo byzantské meranie času, neprešiel Peter Veľký koncom roku 1699 na nový gregoriánsky, ale na juliánsky (platný od 1. januára 1700). Bol ponechaný až do Októbrovej revolúcie, potom boľševikmi 1. februára/14. februára 1918 nahradený gregoriánskym. Spojené štáty, boli do roku 1776 anglická kolónia a preto podľa britského nariadenia do 1752 podriadený juliánskemu kalendáru, uzákonili po nezávislosti gregoriánsky kalendár.
Dnešné požívanie juliánskeho kalendára
[upraviť | upraviť zdroj]Časť ortodoxnej Cirkvi (napr. arménska, ruská, sýrska, srbská, georgien, macedónska, ukrajinská) slávi všetky svoje sviatky podľa juliánskeho kalendára. Vianočný sviatok (25. december) preto pripadá súčasne na 7. január (gregoriánsky). Na stanovenie Veľkonočného termínu a ostatných pohyblivých sviatkov je vo všetkých ortodoxných (okrem fínskej) používaný juliánsky a s tým spojený Veľkonočný výpočet, pripadajú tak niekedy spoločne na sviatky západných Cirkví, s rozdielom jeden až päť týždňov neskôr. Nasledujúce autokefálne a autonómne ortodoxné Cirkvi používajú juliánsky kalendár : Patriarchat Jerusalem, Patriarchat Moskva, Patriarchat Srbsko, Patriarchat Georgien, Cirkev Sinai, Cirkev Japonsko, Cirkev Čína, Cirkev Ukraina, Diecéza Ohrid, Cirkev Albánsko, Svätý vrch Athos. Okrem toho sú používané odnožami grécko-ortodoxnej Cirkvi ako aj sýrskej, koptskej, etiópskej, arménsko-apoštolského Patriarchátu Jeruzalema. Nezávisle v čase uzákonenia Zavedenia gregoriánskeho kalendára v rôznych krajinách Európy sú všetky historické dáta od 15. októbra 1582 prepočítavané gregoriánsky.
Juliánske storočie
[upraviť | upraviť zdroj]Juliánsky kalendárny rok trvá 365,25 dní resp. 365 dní a 6 hodín. V juliánskom kalendári trvá priestupný cyklus štyri roky. V trvaní 100 rokov juliánskeho kalendára (napr. od 12. apríla 1424 obeda až po 12. apríl 1582 obeda) obsahuje početné číslo priestupných rokov s počtom 36 525 dní. Naproti tomu storočie v gregoriánskom kalendári buď 36 524 dní (napr. od 12. apríla 1724 obeda po 12. apríl 1824 obeda) alebo 36 525 dní (napr od 12. apríla 1924 obeda po 12. apríl 2024 obeda). Pre túto pochopiteľnú jednoznačnosť a praktickú blízkosť trvania 100 tropických rokov (36 524,219... dní) používame tzv. juliánske storočie s 36 525 dňami ako pohodlnú časovú jednotku v astronomickej forme. Tak sa dá pomocou tabuliek príkladne vidieť, že poloha zemskej dráhy sa pri rýchlosti 0,323 stupňa počas juliánskeho storočia, vychýli z dráhy. Podľa tabuliek chápeme spojitosť dňa spravidla ako 86 400 sekúnd, čo nám podľa juliánskeho storočia predstavuje časový priestor 3 155 760 000 sekúnd.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c Julian calendar. In: Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 1998-07-20, [cit. 2023-06-08]. Dostupné online.
- ↑ a b Calendar Calculations [online]. NASA : Glenn Research Center, [cit. 2023-06-08]. Dostupné online.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Friedrich Karl Ginzel: Handbuch der mathematischen und technischen Chronologie. Bd. 2: Zeitrechnung der Juden, der Naturvölker, der Römer und Griechen sowie Nachträge zum 1. Bande. Austrian Literature Online, Innsbruck 2007 (Nachdruck Originalausgabe Leipzig 1906) ISBN 3-226-00428-X, S. 274 – 275. Dostupné online.
- Jörg Rüpke: Zeit und Fest: Eine Kulturgeschichte des Kalenders. S. 33.
- Macrobius, Saturnalien 1, 14, 7.
- Sacha Stern: Calendars in Antiquity [1]. Oxford University Press, 2012. Anmerkung 155 auf S. 212.
- Kalender. Dostupné online. In: hls-dhs-dss.ch. Historisches Lexikon der Schweiz, 26. November 2014, abgerufen am 12. Juni 2016.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Commons ponúka multimediálne súbory na tému Juliánsky kalendár
