Slovenskje národňje novini

Dvojtýždenník Slovenskje národňje novini (Slovenské národné noviny) boli prvé slovenské politické noviny. Vychádzali v štúrovskej slovenčine v rokoch 1845 až 1848 v Bratislave a Liptovskom Mikuláši v náklade 400 – 800 výtlačkov s dvojtýždennou prílohou Orol tatránski (Orol tatranský). Ich iniciátorom, vydavateľom a hlavným redaktorom bol Ľudovít Štúr.

Slovenskje národňje novini z roku 1845 - titulná strana
Základné informácie
Typ	Politické noviny
Formát	Tlačený
Majiteľ	Ľudovít Štúr
Vydavateľ	Ľudovít Štúr
Šéfredaktor	Ľudovít Štúr
Založenie	1845
Zánik	1848
Jazyk	Štúrovská slovenčina
Cena	8 zlatých
Náklad	400 - 800 výtlačkov

Od 1. mája 1993 Matica slovenská obnovila vydávanie Slovenských národných novín ako týždenníka. Šéfredaktorom od roku 2011 je Mgr. Maroš Smolec, ktorý je od roku 2014 zároveň aj správcom Matice slovenskej.

Vznik novín

Dňa 15. januára 1845 dostáva Štúr konečne dlho očakávané povolenie na vydávanie slovenských politických novín, ktoré mu vystavila Uhorská dvorská kancelária 15. februára 1845 s tým, že „Slovenskje národňje novini” podliehajú predbežnej cenzúre. Nesmú vyvolávať, píše sa tu ďalej, „oproti rozličným jazykom v krajine prepiate a roztrpčené spory“ a nesmú sa stať „v tomto ohľade miestom straníckych zápasov“. Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada v Budíne záležitosť preťahovala až do konca marca 1845. Štúr len potom mohol publikovať svoj Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla tatranského.

Aj keď v užšom kruhu sa už pred vydávaním novín vedelo, že budú vychádzať v slovenčine, širokej verejnosti mal túto novinu oznámiť až „Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla tatranského”, ktorý mal noviny propagovať a získavať pre ne aj predplatiteľov.

Štúr a jeho prívrženci plánovali vydávať noviny už začiatkom druhého polroka – teda od 1. júla 1845. No oneskorenie s menovaním cenzora i s cenzorským povolením zapríčinilo, že sa vydanie prvého čísla oneskorilo o štyri týždne. Aby predplatiteľom nahradil túto stratu, vychádzal Orol tatránski, inak dvojtýždenník, od 1. augusta 1845 do 24. augusta 1845 ako týždenník.

Noviny počas takmer trojročnej existencie prekonali veľa zmien. Aj keď vychádzali zhruba po celý čas svojho trvania dvakrát týždenne, postupne zväčšovali svoj formát a rozširovali sa o nové rubriky. Dosiahli 292 čísiel s 1168 stranami. Ich posledné číslo vyšlo 9. júna 1848. Prvý rok (1845) vychádzali na kvartovom formáte, roku 1846 – 47 na formáte stredného fólia a roku 1848, keď Štúr dostal povolenie na ich zväčšenie, majú formát veľkého fólia. Noviny, ako aj ich literárna príloha, boli prevažne lámané do dvoch stĺpcov. Mali aj viac príloh. Napríklad 21. marca 1848 je to osobitná voľba príloha s najnovšími správami.

V prvom ročníku, okrem úvodníkov, z ktorých väčšinu napísal Ľudovít Štúr, má najväčší význam rubrika Denník domácny. Prevažnou časťou tohto denníka sú listy čitateľov, hlavne z radov dedinskej inteligencie, ale aj niektorých richtárov obcí a vyspelejších robotníkov a roľníkov. Práve v tejto rubrike sú úradné i poloúradné správy zo zasadania stoličných zborov, ktorým tvorcovia novín venovali veľkú pozornosť. Je to pochopiteľné, lebo štúrovci sa veľmi zaujímali o vnútropolitickú situáciu v krajine a chceli ju aj ovplyvňovať.

Po celý čas trvania novín sa udržala rubrika Denník zahraničný, ktorá prinášala informácie a správy o zahraničnopolitických udalostiach. Tieto správy sa takmer úplne preberali zo zahraničných novín a uverejňovali sa prevažne bez komentárov, pretože cenzúra komentovanie výslovne zakázala. Neuposlúchnutím tohto zákazu sa redaktori novín vystavovali nebezpečenstvu ich zastavenia. Nájdeme tu pestrý kaleidoskop správ, aj keď často nie presných, o situácii v revolučnej strednej Európe, o udalostiach anglických, francúzskych i nemeckých. Redaktori novín nesmeli podľa príkazu cenzúry komentovať najmä správy o politickej situácii v Rusku, v Poľsku a v tých slovanských krajinách, ktoré netvorili s Uhorskom jeden štátny celok.

Noviny však nemali svoje ťažisko v zahraničn-politickom spravodajstve, lebo to aj tak vzdelanejšie vrstvy čitateľov preberali z peštianskych, viedenských, augsburských a iných veľkých novín. Zameriavali sa na domáce problémy, všímali si predovšetkým hospodársku a politickú situáciu v krajine, postavenie poddaného ľudu, národnostnú otázku, problémy školské a kultúrne, slovom najzávažnejšie úlohy, ktoré vtedy zamestnávali slovenskú inteligenciu a maloburžoázne vrstvy.

Roku 1847 sa objavuje, aj keď len sporadicky, rubrika Rozličnosti – obsahujúca správy hospodárskeho rázu. Ďalej je tu Prehľad časopisov, kde sa nájde viac polemík a replík proti článkom uverejneným v maďarských novinách, zväčša v Pešti Hirlape. Od 12. XI. 1847 miesto úvodníka zaberajú správy z krajinského snemu rokujúceho vtedy v Bratislave. V štvrtom ročníku pribúda Malý chýrnik a rubrika Pojednávateľ, ktorá vlastne nahrádzala úvodník. Uverejňovali sa nej rozličné prejavy, state a úvahy. Jednou z ďalších rubrík bol Listár.

Literárna príloha Slovenských národných novín Orol tatranski – začala vychádzať v Bratislave 8. augusta 1845. Štúr sa snažil aj prostredníctvom Orla tatranského o bezprostredné spojenie literatúry s potrebami slovenského národného hnutia. Preto sa aj orientoval na poznávaciu, alebo spoločensko uvedomovaciu funkciu literárneho diela, aj keď pritom rešpektoval jeho umeleckú špecifickosť. Preto aj venoval toľkú pozornosť literárnemu jazyku a štýlu. Aj vlastnú redaktorskú prácu Štúr chápal ako súčasť boja za uskutočnenie politického programu.

Slovenskje národňje novini prechádzali postupným vývojom smerujúcim k radikalizácii pri presadzovaní protifeudálnych a národnoobranných požiadaviek. To sa najjasnejšie prejavilo v ich sociálno-politickej ideológii v najzávažnejších otázkach, v otázke agrárnej a nacionálnej. O tom svedčia hlavne články uverejňované v týchto novinách v rokoch 1846/47. Tieto články sa už podstatne líšia od starších podobných príspevkov, ktoré príčinu biedy ľudu videli v nedostatočnom vzdelaní, v nízkej kultúrnej úrovni, v zlom stave ľudového školstva, v alkoholizme a pod. V tomto období už prívrženci novín poznávajú, že hlavnou príčinou chorôb a neduhov slovenskej dediny je poddanstvo a ostatné pozostatky feudalizmu.

V najvýznamnejšej rubrike novín Denník domáci, sa otláčali príspevky dopisovateľov nielen zo všetkých slovenských krajov, ale aj z Dolnej zeme, z Banátu, Sriemu, z územia srbského, chorvátskeho a pod. Z toho vidieť, že redaktori Slovenských národných novín sa o dopisovateľov starali a udržiavali s nimi živý kontakt. Realizovali ho nielen prostredníctvom korešpondencie, osobnými stykmi, ale aj častými odkazmi v týchto novinách uverejňovanými pod čiarou.

Štúr a ostatní redaktori sa zámerne v prvý rok existencie novín orientovali na bezprostrednú domácu problematiku, ktorá aj najviac čitateľov zaujímala. V Denníku domácom vtedy, i neskoršie, vychádzali správy o úrode, o počasí, otriasajúce zvesti o hlade a epidémiách, ohlasy o účinkovaní ľudových spolkov, správy o zasadaniach stoličných zborov, ktoré sa vtedy snažili potláčať vzrastajúcu revolučnosť ľudu vyvolávanú bezohľadným vykorisťovaním a hladom. Vyskytujú sa tu aj podnetné úvahy o nutnosti priemyselného podnikania v Uhorsku, o rozvoji obchodu a modernizácii poľnohospodárstva. O týchto otázkach do novín písali aj úradníci stoličného predstavenstva, banskí dozorcovia, učitelia, farári, notári a richtári. Nachádzajú sa tu aj vzácne príspevky roľníkov.

Dlhé mesiace viedli Slovenskje národňje novini kampaň proti pijanstvu, ktoré vtedy dosiahlo u nás nebývalé rozšírenie. Aj v tomto boji redaktori dokázali účinne využívať noviny. Od krátkych, ale otriasajúcich správ o účinkoch alkoholu na dedinský ľud, cez veľmi podnetné a mobilizujúce články o spolkoch miernosti v Írsku a inde, až po úvodníky, ktoré v celoslovenskom meradle dávali pokyny a organizovali prácu v spolkoch miernosti, všade vidieť úsilie využívať rozličné novinové žánrové formy na dosiahnutie pozitívnych výsledkov. Koľko hlbokej a premyslenej plánovitosti, zámernosti, bolo vo výbere správ v Denníku domácom! Veď aj pamätné prejavy Ľudovíta Štúra na bratislavskom uhorskom sneme sú zovšeobecnením tohto spravodajstva z mnohých oblastí nášho vtedajšieho života. Vďaka pravidelným a serióznym článkom v Slovenských národných novinách mali aj Štúrove prejavy na sneme svojou logikou, hlbokým rozborom pomerov a návodom na odstránenie feudalizmu a jeho prežitkov v oblasti sociálnej i nacionálnej – veľkú hodnotu. Články tohto muža sa vyznačujú vyspelou publicistikou, aktuálnosťou tém a ich spracovania. Prvky publicistiky potom prenikali aj do poézie a prózy štúrovcov.

Politické úvodníky, úvahy, správy, listy dopisovateľov, reportáže vynikajú konkrétnou jadrnou rečou. Niet tu zbytočných a odťažitých úvodov, fráz, alebo argumentov nepodložených faktami a postavených na iluzórnych tvrdeniach. Je pochopiteľné, že tých niekoľko redaktorov nestačilo dôkladne spracovať všetky príspevky dopisovateľov, alebo články iného druhu. Pri zložitej politickej situácii, cenzúre, pri nedostatku finančných prostriedkov, nemožno sa čudovať, že miestami prenikali vedľa správ spoločensky závažných aj príspevky odťažité, či málo potrebné. Podstatné je, že už pred 150 rokmi sme mali na Slovensku také znamenité a bojové politické noviny.

Napriek početným kritikom a cenzúre (pozri zvláštne kapitoly) sa Štúrovi postupne podarilo konsolidovať pomery v redakcii Slovenských národných novín a po finančnej stránke ich udržať nad vodou. Roku 1848 podstatne rozšíril formát novín, zaviedol do nich ďalšie rubriky a obohatil ich tematicky i žánrovo. Za pomoci účastinárov pomýšľal v tomto roku na dražbe v Bratislave kúpiť aj tlačiareň, čo sa však nakoniec neuskutočnilo.

Zánik novín

Posledný snem „slávnych radov a stavov“ zišiel sa na sklonku roku 1847 v Bratislave. Neboli na ňom zastúpené už len privilegované vrstvy, aristokracia a zemianstvo, ale zúčastnili sa ho aj zástupcovia miest a kapitúl, pravda bez hlasovacieho práva. Za gréckokatolícku prešovskú kapitulu tu bol Duchnovič, za záhrebskú kapitulu Štefan Moyzes a za mesto Zvolen Ľudovít Štúr. Odtiaľto zaznievali jeho smelé a bojové prejavy, príznačné svojím demokratizmom a hlbokou humanitou, ktoré vo forme úvodníkov prinášali aj Slovenskje národňje novini.

V tomto období Štúrove noviny konali slovenskému politickému hnutiu neoceniteľné služby. 8. októbra 1847, teda ešte pred zasadaním snemu, nabádajú našich rodákov, aby podali svoje žiadosti snemu i vláde. 28. septembra 1847 noviny žiadajú riešenie akútnej školskej otázky a zavedenie spisovnej slovenčiny do verejného života. Tu boli uverejnené slovenské liptovsko-mikulášske žiadosti z 28. marca 1848 Stále vyzývajú vlastencov do boja za sociálne i národné požiadavky Slovákov.

Slovenskje národňje novini a ich redaktori vzbudili v revolučne rozbúrenej Bratislave veľký ohlas, ale aj nevôľu a útoky nepriateľov. Ľudovíta Štúra stúpenci Ľudovíta Kossutha chceli niekoľko razy inzultovať na sneme a hľadali ho s tými istými úmyslami aj v redakcii novín.

Štúr bol na konci marca 1848 nútený opustiť Bratislavu, aby unikol terorizmu, ktorý vtedy panoval v meste a bol namierený aj proti jeho osobe. Odišiel do Viedne, aby sa tu mohol zúčastniť na poradách rakúskych Slovanov. Urobil tak na žiadosť svojich najbližších spolupracovníkov a priateľov, ktorí sa na tomto dohodli 18. marca 1848 na porade v Hlbokom. Štúr ešte v Bratislave napísal úvodník pod názvom Nový vek, ale v čase, keď článok v novinách vyšiel, už bol vo Viedni. Štúr sa teda v Bratislave nedočkal ani ukončenia snemových rokovaní, ktoré bolo 11. apríla 1848. Veď v posledných týždňoch týchto rokovaní jasne videl, že kossuthovci zvíťazili na celej čiare i to, že snem prijal ich koncepciu šovinizmu v otázke nacionálnej. Aj keď Štúr odsúdil nespravodlivú nacionálnu politiku kossuthovcov, pozitívne prijímal zákony vyhlásené na poslednom stavovskom uhorskom sneme v marci roku 1848, týkajúce sa zrušenia poddanstva, slobody tlače a „rovnosti všetkých občanov a o všeobecnom zdanení“.

Pred odchodom do Viedne poveril vedením Slovenských národných novín Petra Kellnera-Hostinského. Podnetom k rozhodnutiu odísť z Bratislavy mohla byť aj informácia, ktorú mu poskytli 16. marca 1838 slovenskí študenti Samuel Ormis, Ján Kozelnický a Viliam Šulek. Títo si vtedy náhodou v Petržalke vypočuli rozhovor medzi Tárnoczym – nitrianskym poslancom do uhorského snemu a vodcom revolúcie Lajosom Kossuthom. Samuel takto popisuje ich rozhovor: "Medzi inými rečami spýtal sa Tárnoczy: "Čo urobíme so Slovákmi?" Na to odpovedal Kossuth: „Treba ulapiť Hodžu, Štúra a Hurbana a bude po Slovákoch“. Tieto slová nás prekvapili, preto sme mlčky sa obrátili a bežali k Štúrovi a zdelilli sme mu, čo ho očakáva. On sprvu sa nechcel vzdialiť z Prešporka, ale na dohováranie mládeže dal sa nahovoriť a tak ho jedni vyprevadili von s mesta, iní zostali doma na stráži, čo ho hľadať budú. V noci skutočne prišla polícia ho hľadať, ale on už bol za hranicami".

Aj po odchode Ľ. Štúra do Viedne prichádzali do redakcie novín stúpenci Ľ. Kossutha, ktorí sa snažili vyprovokovať ostatných členov redakcie k nejakej zrážke.

Štúr po viedenských poradách Slovanov odišiel do Prahy pripravovať Slovanský zjazd. Odtiaľ sa vrátil do Liptovského Mikuláša, kde bolo 10. mája 1848 zhromaždenie slovenských národovcov. Tu boli vyhlásené aj pamätné Žiadosti slovenského národa, ktoré štúrovci predostreli aj uhorskej vláde. Vláda na tieto spravodlivé požiadavky Slovákov odpovedala veľmi surovo. Vydala zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu a na hlavu každého z nich vypísala odmenu 50 zlatých. Vtedy sa začal pohon aj na ostatných štúrovcov.

Spoluredaktor Slovenských národných novín Bohuslav Nosák vtedy „v nebezpečenstva života postavený, zanechal redigovanie novín“ a odišiel do Prahy. Peter Kellner-Hostinský a Móric Jurecký sa z liptovsko-mikulášskeho zhromaždenia do Bratislavy vôbec nevrátili, takže v redakcii novín zostal iba Janko Štúr a Ľudovít Dohnány. Janko Štúr, vtedy len osemnásťročný mládenec sa takto rozpomínal na posledné týždne existencie Slovenských národných novín: „Ako sa začali búrlivé časy roku 1848 redakcia Ľudovítových novín, t. j. jej údovia: Nosák, Kellner /Hostinský/ a Jurecký sa rozišli. Ja a Ľudovít Dohnány, ako mladí zostali sme redaktormi, ale veľmi biednymi“.

Na poradách slovenských národovcov, ktoré boli 9. a 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši sa zúčastnili aj dvaja redaktori Slovenských národných novín – Kellner-Hostinský a Móric Jurecký. (Jurecký podľa všetkého nebol riadnym redaktorom novín, ale len neoficiálnym pomocníkom redaktora.) Tu Kellner-Hostinský vyčítal Štúrovi, že počas svojho pobytu v Prahe poveril Bohuslava Nosáka cenzurovaním Hostinského článkov. Nosák si pri tom vraj počínal veľmi nesprávne, lebo vytieral z Hostinského článkov všetky ostrejšie výrazy, prípadne články vôbec nedovolil uverejniť. Štúr takéto obvinenie odmietol a tvrdil, že nijaký podobný príkaz nevydal.

Viacerí z prítomných na porade zazlievali Slovenským národným novinám ich údajnú nedostatočnú bojovnosť. Štúr čiastočne priznal oprávnenosť tejto výčitky, no tvrdil, že noviny, hlavne pred rokom 1848, nemohli vystupovať veľmi radikálne a bojovne. Sám nemal peniaze na prípadné pokuty predvídané tlačovým zákonom a preto sa aj ostrejším útokom v novinách vyhýbal. Vtedy všetci prítomní žiadali Štúra, aby svoje noviny viedol smelšie a útočnejšie, pričom sa zaviazali, že peniaze na pokuty zaplatia, alebo sami, alebo im pritom pomôžu českí národovci. Toto rozhodnutie mal Štúr bezodkladne oznámiť Bohuslavovi Nosákovi, ktorý ešte vtedy zotrvával v redakcii novín v Bratislave.

Prenasledovanie národovcov, ktorí sa zúčastnili mikulášskeho zhromaždenia, zasadilo existencii novín veľký úder. Bohuslav Nosák opustil redakciu údajne z neznámych príčin. O aké príčiny išlo, ľahko si domyslieť, lebo 17. mája 1848 píšu v Pražských novinách, že Bohuslav Nosák je v Prahe, kam utiekol „pred pomstou Maďarov.“ Podľa údajov Viliama Paulínyho-Tótha koncom marca, keď Štúr odišiel z Bratislavy do Viedne zostali v redakcii novín Peter Kellner-Hostinský, Móric Jurecký a Bohuslav Nosák. Počiatkom mája bol v redakcii už len Bohuslav Nosák a Janko Štúr. Ku koncu mája a v júni Janko Štúr a Ľudovít Dohnány.

Janko Štúr nevedel nič o svojom bratovi Ľudovítovi. Preto aj plný obáv písal 16. mája 1848 do Prahy Karlovi Havlíčkovi-Borovskému: „Naši správcovia novín nás všetci opustili. Dnes už noviny vyjsť nemohli.“ Ďalej v liste píše o tom, čo všetko podnikol na záchranu a udržanie novín. Nový tlačový zákon stanovil pre Slovenskje národňje novini vysokú kauciu 4 000 zlatých. Tieto peniaze zháňal v Liptove i v Modre, ale bezvýsledne. Ak by noviny nemali vychádzať, nech o tom brat Ľudovít vydá Ohlas k obecenstvu. „Já jsem ještě žák“ – píše Janko Štúr ďalej, „zodpovednosť tehdy na sebe bráti nemohu a kdyby to i učinil, aby jsme jen dokončil půl leta tohoto a predplatitelé se uspokojili, nebude mi dovoleno noviny rozposílati, bez skutečného jich pojištění.“ Veľmi naliehavo prosil v liste Karla Havlíčka – Borovského, aby tieto správy sprostredkoval Ľ. Štúrovi čo najskôr.

Zmienky o ďalších udalostiach po vyhlásení mikulášskych Žiadostí slovenského národa nájdeme v monografii o Ľudovítovi Štúrovi od J. M. Hurbana. Podľa neho Ľ. Štúr cestoval z Liptovského Mikuláša do Bratislavy spolu s bratom M. M. Hodžu s mladým Ďurkom, „aby tam svoje noviny vydával.“ Keď ho však viacerí upozornili, že mu hrozí nebezpečenstvo uväznenia, alebo aj straty života, rozhodol sa zostať načas v Modre u brata Karola. Odtiaľto aj vyslal Ďurka Hodžu do Bratislavy, aby odovzdal jeho príkazy „námestníkom pri redakcii“ a vybral peniaze na pošte „náležité redaktorovi Štúrovi“. (Išlo asi o predplatné na noviny – pozn. Fr. R.).

Z Bratislavy však Ďurko Hodža doniesol smutné zvesti: peniaze na pošte boli zhabané a na Štúra bol vydaný zatykač. Na pošte odmietli Ď. Hodžovi vydať peniaze adresované na Ľudovíta Štúra, lebo nemal od neho riadne písomné splnomocnenie. Štúr takýto doklad asi zabudol dať svojim redakčným spolupracovníkom pred odchodom do Viedne koncom marca a nevydal ho ani v máji 1848 Ďurkovi Hodžovi. Onedlho Štúr tajne prekročil moravské hranice a odišiel do Prahy, kde sa práve mal konať Slovanský zjazd.

Hlavnou príčinou zániku novín, ako sme spomínali, bol však nový tlačový zákon, podľa ktorého majiteľ a vydavateľ novín Ľudovít Štúr mal zložiť 4.000 zl. v str. ako kauciu. Keď to splniť on sám, ani jeho brat nemohol, noviny nariadením bratislavského mešťanostu Németha 11. júna 1848, teda presne v deň, kedy nový tlačový zákon vstupoval v platnosť, zanikajú. Starosta (mešťanosta) mesta Bratislavy nedovolil vytlačiť ani posledné číslo, ktorým by redakcia oznámila čitateľom túto smutnú zvesť. Mohla tak urobiť len zvláštnym malým lístkom.

V tomto oznámení písal Janko Štúr v mene redakcie i o tom, že predplatitelia sú týmto náhlym pretrhnutím novín ukrátení o niekoľko čísel. (Išlo o päť-šesť čísel, ktoré ešte mali vyjsť do konca júna 1848 – pozn. Fr. R.) Veril, že časom sa táto chyba napraví a nestrácal nádej, že noviny začnú onedlho znovu vychádzať. Vyrovnať všetky finančné pohľadávky verejnosti voči redakcii bol poverený predseda Tatrína Michal M. Hodža – bývajúci v Liptovskom Mikuláši, ktorý bol však v tomto čase tiež mimo územia Uhorska, lebo bol naňho vydaný zatykač. V oznámení písal Janko Štúr medzi iným takto: „Za povinnosť si držím, pre vyhnutia rozličných nedorozumení vel. odberateľom doterajších Slovenských národných novín a Orla tatranského zprávu dať o tom, že noviny tieto s číslom 292 hlavne pre nemožnosť zloženia na určitú lehotu novšími zákonmi zväčšenej istiny vychádzať prestať museli. Nahradenia tých niekoľkých čísel, ktoré by ešte veľactení odoberatelia „Novín slovenských“ boli mali dostať, že s časom napravením samej chyby tej, že noviny sa pretrhli, istotne sa stane, pevnú nádeju mám.“

Aby aj po formálnej stránke bola dovŕšená likvidácia novín, zapisovateľ spisovne ministerstva vnútra 22. júla 1848, teda o mesiac neskôr, vracia záručný list na kauciu na Slovenskje národňje novini od Gašpara Fejerpatakyho – Belopotockého. Dňa 8. augusta t. r. dostal Gašpar Fejerpataky – Belopotocký záručný list na kauciu znejúcu na 4000 zl. str. a okamžite ho zničil.

V čase svojho takmer trojročného vychádzania spĺňali Slovenskje národňje novini a Orol tatranski veľkú spoločenskú úlohu v našom národnom hnutí. Na ich tradíciu nesporne nadväzovala nielen slovenská žurnalistika v ďalších rokoch, ale ony stvorili aj nejeden podnet v politických a kultúrnych podujatiach našej národnej histórie aj neskoršie. Mal pravdu starnúci 65- ročný Jozef M. Hurban, očitý svedok ich zápasov a slávy, ako aj ďalšieho rozvoja slovenského novinárstva, keď povedal: "Noviny a Orol stali sa prototypmi budúcich tvorieb, stali sa obrazcami literárnych prúdov, ktoré podnes obživujú duchovne slovenský národ... Duchovní dedičia Novín a Orla svietia nám ako svetlé majáky na rozbúrenom mori."

Slovenské národné noviny verzus Pesti Hírlap (Štúr verzus Kossuth)

Medzi Slovenskými národnými novinami a kossuthovským Pesti Hírlapom bolo v tejto dobe veľa spoločného. Týkalo sa to boja proti metternichovskému absolutizmu, aj boja za zrušenie poddanstva, ktoré prekážalo hospodárskemu rozvoju krajiny a brzdilo rozmach priemyselného podnikania a obchodu. V Pešti Hírlape sa poukazuje tiež na bezohľadné vykorisťovanie slovenského ľudu, ktorý musel platiť vyššie poddanské dávky a plniť aj iné s tým súvisiace povinnosti než roľník v kraji za Tisou, kde je zem úrodnejšia, ako aj o rozvoji priemyslu v krajine, o zavedení rentabilnejšieho obrábania pôdy, ale predovšetkým, o snahe vyriešiť pálčivú roľnícku otázku.

Vážnym nedostatkom Ľ. Kossutha i jeho stúpencov však bolo, že sa nedokázali zbaviť svojho nacionálneho šovinizmu k Nemaďarom. Vidieť to aj z Kossuthovho prejavu na poslednom stavovskom uhorskom sneme v Bratislave 11. 12. 1847: “Nikdy neuznávam v rámci uhorskej svätej koruny iný národ a inú národnosť, ako maďarskú. Viem, že sú tu rasy a ľudia, ktorí hovoria iným jazykom, národ je tu však iba jeden!"

Ľ. Štúr bol tolerantný k príslušníkom iných národov. Nebol nacionálnym šovinistom, a ako hovoril J. V. Frič, bol to práve on, ktorý ho upozornil “na mnohé skvelé vlastnosti maďarských vlastencov a menovite na demokratický smer dlhoročnej Kossuthovej agitácie". Keď vraj Štúr ako poslanec na uhorskom sneme v plamennom prejave sa dovolával zrušenia poddanstva a šľachtických privilégií, stretol sa s búrkou odporu v radoch reprezentantov sebeckých uhorských zemanov. Iba Kossuth mu nielen prízvukoval, keď prednášal, ale mu aj jediný stisol ruku, zatiaľ čo ostatní mlčali, zarazení odvážnosťou „slovenského demagóga“. Vtedy boli Štúr i Kossuth blízko vedľa seba. Pomýlená a šovinistická nacionálna politika kossuthovcov v revolúcii roku 1848/49 však vytvorila medzi týmito veľkými osobnosťami hlbokú priepasť a odtrhla ich od seba. Tieto národnostné rozpory zavinili, že sa buržoázia utláčaných slovenských národov… postavila proti revolúcii a usilovala sa o dohodu s rakúskym absolutizmom.

Tým pravda nijako nechceme povedať, že medzi Slovenskými národnými novinami a Pesti Hirlapom neboli polemiky a rozpory okolo národnostnej otázky. Maďarská kossuthovská opozičná strana v tomto období vôbec nechápala a často ani nechcela chápať, že nemaďarské národy sa oprávnene dožadujú slobody a rovnoprávnosti. V Slovenskom národnom hnutí štúrovci si zase ako podmienku spolupráce s Maďarmi kladú uznanie slovenského národa a jeho práv. Aj Slovenskje národňje novini to často zdôrazňujú. Podnety k takémuto národnému i sociálnemu cíteniu v duchu protifeudálnom a národneobrannom, štúrovci preberali aj zo zahraničného boja pokrokových síl proti feudálnemu otroctvu (ruskí demokrati, talianski revolucionári, účastníci poľských povstaní, ľudové vzbury v Haliči, parížske nepokoje a iné).

Cenzúra

Slovenskje národňje novini nemožno posudzovať len podľa doslovného znenia článkov tu uverejnených. Veď cenzúra z nich často vytierala nielen vety, ale aj celé odseky, prípadne sama k nim pridávala nové vety a to často aj v rozpore so želaním redaktora. Cenzúra bola hlavným nebezpečenstvom pre štúrovský politický tlačový orgán. Sám J. M. Hurban povedal, že Štúra v Bratislave sledovala nielen polícia, mešťania a iní nepriatelia z maďarskej strednej šľachty a buržoázie, ale aj cenzor.

Úradné nariadenia pre cenzúru týchto novín boli prísne. O jednom z nich sa dozvedel sám Štúr a tajne ho oznámil v liste S. B. Hroboňovi 17. X. 1845: “ 1. Len nie nijaké stavanie na roveň Maďarov a Slovanov, aby tým nevznikli nijaké trenice. 2. Akékoľvek náboženské úvahy sú zbytočné. 3. Zdôraznená tendencia má svoju dobrú a zlú stránku, môže maďarizmus zamedziť, ale tiež prostredníctvom panslavizmu otvoriť bránu Rusom; cenzúra teda musí zachovať bystrú rozvahu. 4. Keďže Orol tatranski má podávať dejiny Slovanov, musí sa strániť všetkého, čo sa dotýka národov cudzích mocností a zapodievať sa iba udalosťami Slovanov v Uhorsku.”

Obvinenia Štúra zo strany úradov, cenzúry a iných neprajníkov slovenského národného pohybu boli časté. Neznámy vysoký úradník z Bratislavy v liste z 30.XII.1847 Metelovi Ožegovičovi – chorvátskemu štátnikovi, ktorý bol roku 1847 kráľovským uhorským miestodržiteľským radcom, Štúra obviňuje z údajného organizovania slovenského čitateľského spolku v Bratislave. Pôsobí vraj na členov spolku v duchu revolučných slovanských myšlienok, ba rozširuje medzi nimi tlačivá a brožúry nebezpečného obsahu, ktoré dostáva z cudziny, najmä od poľských emigrantov. Ožegovič v odpovedi popiera toto obvinenie, ale žiada, aby príslušné miestne úrady prísne dozerali na činnosť čitateľského spolku i na Slovenskje národňje novini.

Aj z týchto príčin musel Štúr a ostatní redaktori Slovenských národných novín mierniť bojový tón svojich príspevkov. V článkoch sa však často objavovali skryté narážky, ktoré mali ujsť cenzorovej pozornosti. Štúrove noviny prejavovali črty politického radikalizmu len postupne. V rokoch 1845 – 46 sa ešte orientovali na riešenie bezprostredných problémov slovenského národného hnutia. Pre cenzúru, ale aj z iných dôvodov, sa vtedy ešte stránili publikovania článkov o svojom vzťahu k maďarskej liberálnej strane, k cisárskej Viedni, k celouhorskému protifeudálnemu boju a pod. Až v nasledujúcich dvoch rokoch sa Štúr vplyvom radikalizácie celouhorského protifeudálneho boja, ale aj zásluhou kritikov svojich novín z vlastných radov (J. Kráľ, J. Francisci, J. M. Hurban…), začal sa v týchto novinách v oveľa väčšej miere zaoberať otázkami uhorského demokratického hnutia a vzťahom k politickým prúdom v rakúskej monarchii. Robil tak nepochybne aj v snahe pripraviť sa dobre na výslovne politickú cestu i na získanie poslaneckého mandátu.

Štúr sa na jar v revolučnom roku 1848 na pôde posledného stavovského uhorského snemu, ale aj mimo neho, staval proti obmedzovaniu slobody tlače, ako aj proti návrhu na niekoľkonásobné zvýšenie kaucie na politické noviny, čo malo zabrániť hlavne chudobnejším a radikálnejším vrstvám uhorskej spoločnosti vydávať a udržať vlastné politické noviny. Pravda po niekoľkých týždňoch sa tento návrh v sneme presadil a schválil, čomu Štúr sám nijako zabrániť nemohol. To bolo v konečných dôsledkoch aj hlavnou príčinou zániku prvých slovenských politických novín. Do veľkého boja za uskutočnenie slobody tlače sa slovenskí národovci zapojili ozaj dôstojne. Žiadali v súlade s politikou najradikálnejších vrstiev v Uhorsku splnenie túžby po dodržiavaní základných demokratických slobôd – odkazu Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie. Preto aj 10. mája 1848 na liptovsko-mikulášskom zhromaždení v Žiadostiach slovenského národa sa takto obracajú na uhorskú vládu: “Žiadame… slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucie. Ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania sa ku poradám verejným o veciach obecných, neináč i osobnú bezpečnosť." Vodcom nášho národného hnutia sa však nepodarilo vymôcť si od uhorskej vlády splnenie oprávnených žiadostí slovenského národa, tohto vrcholného, pokrokového politického programu slovenskej inteligencie a maloburžoáznych vrstiev, aké oni už v takomto progresívnom duchu neformulovali ani do konca prvej svetovej vojny.

Redakcia novín

Pri zostavovaní redakcie svojich politických novín mal Štúr hneď na začiatku vážne finančné ťažkosti. Predplatiteľov mal vtedy len okolo štyristo, z ktorých väčšinu tvorili príslušníci dedinskej inteligencie (učitelia a farári, menej právnici, lekári a študenti). Predplatné na noviny a ich prílohu bolo do roka osem zlatých. To nestačilo ani na úhradu výdavkov na tlač a na vydržiavanie redakcie. S tým počítali aj nepriatelia novín a spisovnej slovenčiny, ktorí sa tešili, že slovenská literatúra a žurnalistika v krátkom čase zakape, keď ju nikto “nebude chcieť ani čítať, ani kupovať". Život ich však presvedčil, že sa mýlili.

Tým však nijako nechceme povedať, že redakcia prvých slovenských politických novín nezápasila s finančnými ťažkosťami. Opačne. Slovenskí národovci museli Štúra, ako aj ostatných redaktorov týchto novín finančne podporovať jednorazovými zbierkami, alebo účastinami v rámci spomínanej akciovej spoločnosti. Štúr sám nebol schopný redaktorom novín zabezpečiť pravidelný mesačný plat. Preto sa aj museli tvorcovia týchto novín veľmi uskromňovať a počítať aj s dobrovoľnou bezplatnou pomocou spolupracovníkov a študentov ev. lýcea v Bratislave.

Redakcia bola na prvom poschodí tzv. Fernolayho domu na Panenskej ulici v Bratislave. Aby on a všetci členovia redakcie, alebo ako ich nazývali, pomocníci redaktora, minuli čo najmenej, Štúr zriadil „domáci stôl“ a gazdinou bola tu jeho sestra Karolína. Urobil tak zjavne z biedy, pretože ani on, ani ostatní redaktori novín nemali dostatok peňazí.

Pavol Dobšinský v črte Suplikant zachoval nám ojedinelú zmienku o výzore redakcie. Predstavovali ju dve priestranné izby, ktoré boli nielen pracovňou, jedálňou a spálňou, ale aj administráciou pre Ľ. Štúra a jeho spoluredaktorov – Bohuslava Nosáka, Petra Kellnera-Hostinského a Mórica Jureckého. Tieto miestnosti sa stali akýmsi hlavným štábom celého národného účinkovania. Bol tu pôvodne, ešte pred vydávaním Slovenských národných novín, byt Ľ. Štúra. Tu držiaval neskoršie tajne pre slovenskú a srbskú mládež prednášky, tu vychovával aj redaktorov spolupracovníkov a niektorých listovateľov novín. Daniel Maróthy takto si spomínal na tajné Štúrove prednášky a na ilegálne schôdze v tejto redakcii: “Dva razy do týždňa na prvom poschodí Fernolayho domu tie okná… kde bola slovenská redakcia, boli starostlivejšie ako inokedy pozaťahované čalúnmi. Šuhajci jeden za druhým, potichučky, po jednom ako večerné tône vkradli sa k bránam toho domu. Iný účastník týchto tajných schôdzí si podobne spomínal na ne: My dľa rozkazu po jednom vstupovali pod bránu a hore schodmi – a jestli kto pomimo šiel – nevnišli sme do izby. Už aj po ceste túto opatrnosť sme zachovávali, jeden šiel spopod vinohradov, druhý od stoličného domu, tretí ulicou. Takže bolo vše aj jedenásť v noci, kým sme sa poschodili".

Prečo toľká opatrnosť? Keby sa nepriatelia, a tých mal Štúr a jeho stúpenci v Bratislave veľa, dozvedeli, že súkromne okolo seba zhromažďuje mládež, mohli ho nielen vypovedať z mesta, ale sa aj usilovať zbaviť ho privilégia na vydávanie novín.

Roboty s redigovaním a s expedovaním novín bolo vždy dosť. Ľ. Štúr často v listoch spomína množstvo príspevkov, ktoré on i jeho druhovia nestačili spracovať, ako aj nedostatok miesta v novinách, ktorý im bránil uverejniť často aj podstatné a vážne príspevky. Štúr bol veľmi náročný na novinársku prácu. Od redaktora žiadal nielen solídne všeobecné vzdelanie, znalosť cudzích jazykov, ale aj dôkladné poznatky z práva, z národného hospodárstva i z domácej a svetovej literatúry. Nadovšetko však od publicistu vyžadoval osobné zainteresovanie o vlastnú prácu, nebojácnosť, čestnosť a zásadovosť. Novinár bol podľa neho, povedané dnešnou terminológiou, „politickým pracovníkom“, ktorý musel nebojácne čeliť útokom vládnucej triedy i všetkým nepriateľom slovenského ľudu a to aj za cenu strádania a osobných obetí. I po tejto stránke teda Štúr prejavoval príslovečnú zásadovosť, alebo ako to aj jeho druhovia volali „rigoróznosť“.

Pôvodne sa mal stať redaktorom novín Ján Kalinčiak i Ján Francisci, ale sa tak nestalo. Štúrovské politické noviny mali stálych redaktorov, ktorí tu pracovali sústavne. Bol to Peter Kellner-Hostinský, Bohuslav Nosák, Móric Jurecký a keď títo roku 1848 museli ujsť z Bratislavy pred prenasledovaním, v posledných mesiacoch existencie novín Ľudovít Dohnány a Janko Štúr. Okrem týchto, ktorí dostávali nepravidelne aj aký-taký plat, v redakcii pomáhali i viacerí študenti. (Viliam Paulíny-Tóth, Janko Kučera – rodák zo Sklabine a prvý slovenský kapitán v povstaní roku 1848/49.)

Štúr sa mohol vo svojich novinách opierať o pomerne veľký počet spolupracovníkov a dopisovateľov. Bol to výsledok jeho výchovného, politického a národnozjednocovacieho pôsobenia v predchádzajúcich rokoch, pri ktorom získal veľkú popularitu i autoritu v národe. Dopisovateľská činnosť do novín a časopisov pred rokom 1845, zakladanie ľudovýchovných, hospodárskych a protialkoholických spolkov, vytvorenie Tatrínu, vydávanie rukopisných novín, Tatranky a pod. – to všetko boli dôležité podmienky pre postupné vytvorenie veľkej dopisovateľskej siete.

Charakter novín

Štúr a jeho spolupracovníci chceli novinami zjednocovať rozbitú skupinu slovenských maloburžoáznych vrstiev a dedinskej inteligencie, rozdelenej konfesionálnymi, teritoriálnymi a inými hľadiskami. Chceli predovšetkým k novinám pritiahnuť a s nimi aj ku svojmu politickému programu – ľud.

Keď Štúr po dlhých a obťažnych zápasoch povolenie na vydávanie novín konečne dostal, takto sa rozpísal o svojich plánoch v liste superitendantovi Jozeffymu: „Vůle má jest tá sama, která i prvé byla, tá sama nepchnutá a nejvroucnější, pomoci našemu rodu slovenskému… Noviny vyjdou slovensky, ale nelze mi, ráčtež věřiti, po dlouhem rozmyslení věc ináče ustrojili. Chceme-li se se životem našim i do obce pomalu vtírati a nechceme-li jen v chráme uzavreti býti, musíme být duchem a řeči Slováci“.

Slovenskje národňje noviny mali sceľovať slovenský národný organizmus, zamedzovať jeho roztrieštenosť, alebo ako hovorí Štúr upevňovať „duch jednotlivosti“. Práve touto demokratizáciou slovenskej národnej ideológie sa Štúr oddeľoval od starších slovenských vzdelancov,. Slovenskje národňje novini boli vyvrcholením jeho verejného a politického pôsobenia, ktorého súčasťou bolo aj jeho poslanecké účinkovanie v poslednom stavovskom uhorskom sneme. Tu iba pokračoval v tej politike, ktorú realizoval už vo svojej predchádzajúcej novinárskej činnosti. Keď si získal aj dôveru starších slovenských vzdelancov – Jána Kollára, Jura Palkoviča, Pavla Jozeffyho, Benediktiho, Martina Hamuljaka, Jána Hollého...stal sa vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia, pričom jeho autoritu neobyčajne posilnilo vydávanie a redigovanie politických novín.

Vydávanie týchto novín dokázalo tiež oprávnenosť a životnosť spisovnej slovenčiny a napomohlo tiež k jej celoslovenskému rozšíreniu. Štúr ešte roku 1843 z taktických dôvodov, aby si nerozhneval ani bernolákovcov, ani stúpencov bibličtiny – ako jednotnej spisovnej reči Čechov, Moravanov a Slovákov – sa vyjadroval veľmi opatrne o jazyku svojich budúcich novín. Spočiatku mienil do svojich novín prijímať články v češtine i bernolákovskej slovenčine, ba dokonca v každom nárečí, v ktorom mu listovateľ článok pošle. Tomu treba tiež pripísať rozhodnutie bernolákovcov podporovať Slovenskje národňje novini.

Pravda bol to len postupný a zložitý proces. Až v dobe vychádzania Slovenských národných novín sa postupne mladšia generácia bernolákovských vzdelancov (hlavne poslucháčov Pazmánya vo Viedni), orientovala na Ľudovíta Štúra a s menšími výhradami súhlasila aj s jeho spisovnou slovenčinou. Medzi ich listovateľmi sa objavujú dosť pravidelné mená bernolákovcov: Jozefa Ščasného, Júliusa Plošica, Jozefa K. Viktorina, Eugena Geromettu, Jána Tombora, Martina Hattalu, Ľudovíta Chrásteka, Ján Geromettu a iných. Napriek tomu však Štúr musel v Orle tatranskom, ba aj v politických novinách, od začiatku roku 1847 pripúšťať aj pravopisné opravy tých bernolákovcov, ktorí si to žiadali.

Možno povedať, že Slovenskje národňje novini boli na svoju dobu dobre redigované a že udržiavali pomocou dopisovateľov úzky kontakt takmer so všetkými slovenskými stolicami i so vzdialenejšími krajmi. Štúr a jeho spolupracovníci mali dobrý prehľad o tom, čo sa na Slovensku i mimo neho robí a preto aj mohli účinne a pružne viesť slovenské národné hnutie. Noviny sa preto stali najvýznamnejším organizačným prostriedkom vedenia rozmanitých spolkov, akými boli spolky čitateľské, hospodárske, nedeľné školy, sporiteľne a veľmi významné spolky miernosti, ktoré sa na Slovensku veľmi rozrástli – takže ich bolo pred revolúciou roku 1848/49 okolo päťsto. Vzhľadom na vtedajšie cenzúrne, politické, komunikačné a iné pomery Slovenskje národňje novini rýchlo a živo reagovali na problémy a čitateľom prinášali najvýznamnejšie aktuálne správy včas.

Slovenská buržoázia bola v tomto období ešte slabá, začínala sa len formovať. Redaktori novín poznali túto skutočnosť, preto sa obracali hlavne na slovenské maloburžoázne vrstvy, na dedinskú inteligenciu a masy nášho roľníctva. Hlavnou úlohou novín, ako aj slovenského národného hnutia vôbec, bola podpora boja za likvidovanie feudalizmu, za zrušenie poddanstva, za skutočné oslobodenie roľníctva a buržoáznu premenu krajiny. Pokiaľ to cenzúra prepustila, písali proti národnostnému útlaku maďarskej vládnucej triedy a viedenského cisárskeho dvora i proti jeho reakčnej a protiľudovej sociálnej politike. Tento boj štúrovských novín proti feudálnemu spoločenskému poriadku, ich stupňujúci sa zápas za sociálne požiadavky ľudu je vyvrcholením slovenského národného hnutia a to najmä od polovice štyridsiatych rokov minulého storočia.

Redaktori novín mali ustavične na zreteli svojho čitateľa, človeka slovenskej dediny a malého mesta. Preto dbali, aby s ním hovorili dostatočne jasne, zrozumiteľne a zaujímavo, skrátka, aby sa naňho obracali formou najbližšou jeho mysleniu a cíteniu. Tomuto zámeru prispôsobovali výber správ, používali rozličné novinové žánrové formy a preto aj písali noviny po slovensky.

Redaktori týchto novín veľmi dbali na zachovávanie pôvodného štýlu, myšlienkového postupu i originálneho slovníka dopisovateľov. Preto tu aj nájdeme príspevky s vtipnými pointami, porekadlami, prirovnaniami, citátmi z biblie a pod. Sem prispievali nielen Slováci, ale aj Srbi, Chorváti a príslušníci iných slovanských národov. Tvorcovia týchto novín sa dokázali v mene vyšších cieľov povzniesť nad rozličné spory a rozbroje. Tak napr. aj keď viedli s kossuthovským Pesti Hírlapom dlhé a vzrušené polemiky o národnostnej politike v Uhorsku, nikdy neskĺzli na pole nacionálneho šovinizmu a nevraživosti. Vedeli, najmä ak išlo o spoločné záujmy, o boj proti feudalizmu a jej predstaviteľom vysokej šľachte, aj preberať články z maďarskej tlače a spolupracovať s jej redaktormi. Napr. 5. V. 1846 v Slovenských národných novinách vyšiel článok prebratý z Budapešti Hiradó, ktorý vyjadruje politické ciele buržoázie bez ohľadu na nacionálne rozdiely: „Utvorme dobre majetnú strednú triedu...utvorme mocný a majetný meštiacky stav! V tomto leží budúcnosť! Uhorské zemianstvo k väčším priemyselným podnikaniam je chudobné...kupectvo s priemyslom práve môže krajinu do rozkvetu priviesť“.

Tvorcovia Slovenských národných novín v úvodníkoch, v komentároch aj vo vnútropolitickom spravodajstve dokazovali neudržateľnosť urbárskeho zriadenia a žiadali urýchlene likvidovať všetky prežitky feudalizmu, brzdiaceho pokrok.

Príznačné pre Štúra je to, že vo svojich novinách veľmi dôsledne presadzoval požiadavku slobody prejavu a prijímal do nich aj také články, ktoré kritizovali jeho vlastnú novinársku a politickú koncepciu. Otláčal ich pravda s redakčnými poznámkami pod čiarou preto, aby čitateľ mal možnosť poznať nielen mienku autora, ale aj stanovisko redakcie a sám sa potom rozhodnúť, ktorej stránke dá za pravdu. Jeho noviny si takouto dôslednosťou aj vydobýjali autoritu medzi čitateľmi. O oprávnenosti týchto metód Štúrovej redaktorskej práce nás presvedčuje aj mienka vtedajšieho neznámeho politika: “Ak noviny zotrvajú na tomto stanovisku a takto budú pokračovať, Slovania (=Slováci), so svojimi požiadavkami prerazia a stanú sa nebezpečnými".

Štúr snahou rešpektovania slobody prejavu uverejnil vo svojich novinách aj kritické hlasy o svojich najbližších spolupracovníkoch – o Petrovi Kellnerovi-Hostinskom, B. Nosákovi. Sám kritizoval Hostinského vtedy, keď sa domnieval, že vo svojich článkoch zveličuje a nedrží sa „prísnej pravdy“.

Štúr presadzoval a dôsledne aj uskutočňoval zásadu samostatného, ale pritom zodpovedného redigovania novín. Od redaktora žiadal podávanie pravdivých údajov v novinách, rešpektovanie osobitného štýlu dopisovateľov a pridržiavanie sa zásadnej politickej línie slovenského národného hnutia. Bola to ťažká úloha, pretože sa pritom musel stále obzerať na cenzúru a počítať aj s možnosťou úradného zastavenia novín. Presadzoval “vyššiu národnú politiku" a odmietal premeniť svoje noviny na tribúnu osobných polemík, konfesionálnych rozporov, na „vyheň náruživosti“, v ktorej by sa všetky dobré zásady obrátili na popol. Pri hodnotení spoločenského vplyvu a úrovne svojho tlačového orgánu sa nespoliehal len na vlastné subjektívne dojmy, ale hlavne na listy čitateľov, dopisovateľov i na kritiky uverejnené v cudzojazyčných novinách. Vidieť to aj z jeho oznamu S. B. Hroboňovi: “Zo všetkých strán dostávam silu dopisov, ako sa po nich (rozumej SNN/), kázne držia, nedeľné školy, spolky miernosti, knihovne atď. zakladajú a už veru si aj stolice našich článkov povšimli, ako to viem istotne a vidieť z ich ustanovení… Pozrite, že či neprekladajú naše úvodné články za svoje (Horvatske noviny) a po nich všetky druhé noviny slovanské, rakúske, cudzie napr. Belehradské".

Štúr si uvedomoval, že vedením politických novín berie na seba veľkú zodpovednosť “pred duchom národa nášho prítomným i budúcim". Podľa neho majú byť noviny nielen žriedlom informácií, ale aj prostriedkom politickej výchovy širokých ľudových vrstiev. Preto aj pokladal za potrebné podávať napred málo školenému čitateľovi základné poznatky o cieľoch slovenského národného hnutia, potom o vnútropolitickej situácii Uhorska a až tak o významnejších politických udalostiach strednej Európy. Neváhal pritom používať aj príklady z histórie, národného hospodárstva, práva i medzinárodnej politiky. Len potom pristúpil k akýmsi tlačovým kampaniam za realizáciu sociálnych i nacionálnych požiadaviek slovenských maloburžoáznych vrstiev a dedinského ľudu. Patril medzi ne boj za zrušenie poddanstva a ostatných feudálnych prežitkov, budovanie národných škôl, uplatnenie slovenčiny vo verejnom živote, nacionálna rovnoprávnosť, navrátenie práv kráľovským mestám – ako aj iné prejavy demokratizácie, národnej i sociálnej slobody. Štúr nikdy nezabúdal, že noviny sú kolektívnym dielom, ktorých úspech závisí od skoordinovanej činnosti mnohých ľudí. Preto nemohol upadnúť ani do sebauspokojenia, ani do pozérstva. Pri každom významnejšom kroku v novinách sa radil so svojim spolupracovníkmi.

Za veľký nedostatok politických novín považoval ich vlažné prijímanie verejnosťou, alebo nedostatok bojovnosti. „Pripomínaš mi v liste, že noviny naše vojnu vzbudia“ píše 25. I. 1846 Ctibohovi Zochovi a pokračuje: „Kdeže by nie! Musia veru, bo je hrúza biedy v národe našom a moc potvor čo ho zožierajú. To sme my braček veľmi dobre vedeli, že k tomu raz prísť musí, a že nám puojde o to „to be or not be“ (byť, alebo nebyť). Sám je odhodlaný v tomto boji pokračovať, aj keď sa vystavoval riziku, že v ňom padne, no “padne aspoň mužne“.

Štúr počítal so šírením článkov Slovenských národných novín aj medzi negramotnými poddanými roľníkmi a bezzemkami a to prostredníctvom národne prebudenej inteligencie, ktorá na schôdzach tzv. nedeľných škôl čítavala nahlas z týchto novín zhromaždeným roľníkom. Považoval to za dôležitú formu spojenia novín s ľudom i za jeden zo spôsobov jeho národnej výchovy. Tvrdil, že svojimi novinami chce “napomáhať potreby a stav národa svojho", ktorému škodil hlavne “nadutý aristokratizmus a zaťatý maďarizmus". Preto aj vyzýval spolupracovníkov “k prísnej a ak poriadnej práci" a žiadal od nich príspevky hlavne s aktuálnou spoločenskou tematikou.

Jednotliví redaktori

Redaktor Ľ. Štúr

Štúr usmerňoval a viedol Slovenskje národňje novini. Sám do nich napísal aj väčšinu úvodníkov, ktoré sú dielom nadaného publicistu. Ukazuje to na jeho rozsiahle odborné znalosti a skvelý publicistický štýl. Vidieť, že sa na písanie článkov dôkladne a svedomite pripravoval. Tematikou sú najzávažnejšie spoločenské problémy, týkajúce sa nielen slovenského národného pohybu, ale aj otázok celoštátnych. Takto mohol písať len človek, ktorý dôkladne poznal vnútropolitický vývoj v krajine a život slovenského ľudu. Jeho úvodníky sú významným svedectvom bojov a ťažkostí nášho národného hnutia v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Možno z nich poznať ako sa postupne stával bojovnejším, ako sa zbavoval rozličných omylov, aj toho, že sa slovenskí zemani neodcudzia vlastnému národu. S vnútorným zanietením a zápalom, s akým články tvoril, súvisí aj jeho bojový, polemický tón, kritika vecí, ktoré neuznával a odmietal. Reč úvodníkov je prostá a ľudová, ale bez akéhokoľvek znižovania sa ku kultúrnej úrovni zaostalých vrstiev. Štúrove úvodníky sú preto také sugestívne a pôsobivé, že sú prejavom hlbokého presvedčenia autora o spravodlivosti svojho boja a pravdivosti vlastných argumentov.

Štúr bol na vydávanie a redigovanie novín dobre pripravený, už aj preto, lebo dobre ovládal hlavný nástroj novinárskej práce – jazyk. Myslíme tu na neho nielen ako na spoluzakladateľa spisovnej slovenčiny, ale aj na to, ako dôkladne poznal latinčinu, nemčinu, maďarčinu, francúzštinu a všetky slovanské jazyky. Z rozličných prameňov vieme, že chcel vo svojich novinách podávať pravdivý obraz Slovenska, ako aj analýzu chýb i nedostatkov všetkých vrstiev slovenskej spoločnosti.

Štúr, ale aj ostatní redaktori, sformovali na stránkach Slovenských národných novín sociálno-ekonomický a národnopolitický program slovenského národného hnutia, ktorý zahrňoval v sebe požiadavky buržoáznej premeny krajiny, demokratizáciu jej spoločenského života, požiadavku likvidácie národnostného útlaku a zabezpečenia možnosti nehateného kultúrneho a politického rozvoja slovenského národa.

Bolo by však veľmi zjednodušujúce pri posudzovaní jeho publicistiky sa orientovať iba na tých tridsať článkov ním podpísaných. Veď Ľ. Štúr mal silný vplyv na formovanie charakteru celých novín, na ich redaktorov a spolupracovníkov. O pozitívnom vplyve Ľ. Štúra svedčí aj vysoká úroveň Slovenských národných novín. Z každého Štúrovho úvodníka v Slovenských národných novinách cítiť úprimnú snahu pomôcť poddanému ľudu, vydobyť pre utlačovaných rodákov aj nacionálnu rovnoprávnosť. Právom preto hovorí Miloš Marko o publicistike Ľ. Štúra ako o vzore: "Jeho články a prejavy sa vyznačujú prenikavým politickým zanietením, hlbokými odbornými znalosťami i skvelým literárnym štýlom. Štúr zahrňuje v sebe všetky tri podmienky žurnalistického majstrovstva: zanietenosť za politické ciele, široké odborné znalosti i literárne majstrovstvo."

Ostatní redaktori

Hlavní ďalší redaktori boli:

• Bohuslav Nosák
• Peter Kellner-Hostinský

Zásluhou Kellnera sa Slovenskje národňje novini postupne zbavovali osvetovo-buditeľského zamerania a stávali sa prostriedkom politickej výchovy maloburžoáznych a ľudových vrstiev. Preto aj Mikuláš Dohnány vo svojej „Histórii povstaňja slovenskejho” povedal, že tieto noviny “roznášali nové myšlienky a roznecovali lásku k národu; viedli ľud ku prameňom čerstvého života, podávajúc mu spôsob k jeho duchovnému a telesnému dobrobytu".

Pozitívne treba hodnotiť aj prácu mladších redaktorov Slovenských národných novín, ktorí sa však výraznejšie prejavili len na konci existencie novín – Ľudovíta Dohnányho a Janka Štúra. V prvých dvoch rokoch vychádzania novín mohli totiž pre svoju mladosť vykonávať len pomocné a organizačné práce pri prepisovaní materiálov v redakcii a listov dopisovateľov, ďalej v administrácii a pri expedovaní novín, pri styku redakcie s tlačiarňou a pod.

Hoci redaktori v Slovenských národných novinách uznávali autoritu Ľudovíta Štúra už aj preto, lebo sa považovali za jeho chovancov, predsa sa mu len vo všetkom nechceli podriadiť a hľadeli naňho kriticky. Napriek jeho veľkej erudícii a novinárskym schopnostiam sa nemohli zmieriť s jeho občasným sklonom k panovačnosti a k požiadavkám neodvolateľnej disciplíny. Ako mladí ľudia chceli v novinách viacej uplatňovať svoju individualitu a názory aj za cenu, že by sa rozchádzali s mienkou Ľudovíta Štúra, ktorý to však ťažko znášal. Snáď aj preto Ján Francisci vo svojom rozsiahlom liste Ľ. Štúrovi roku 1847 vyčítal, že svojich spolupracovníkov len za „holé machyny drží“. Žiadal, aby im dal viacej voľnosti a samostatnosti vo vedení politických novín.

Dopisovatelia

Ľudovít Štúr, už dlhé mesiace pred vyjdením novín získaval dopisovateľov. Dokázal vďaka svojej osobnej popularite a organizačným schopnostiam zabezpečiť novinám taký počet prispievateľov, že to budí ešte aj dnes obdiv. Jeho korešpondencia v rokoch vychádzania novín svedčí o neustálej snahe vychovávať a usmerňovať dopisovateľov. Spolupracovníci a dopisovatelia novín sa však neuspokojovali len so suchým registrovaním udalostí svojho kraja, ale sa aj stávali priamymi zakladateľmi rozličných ľudovýchovných spolkov. V búrlivom roku 1848 niektorí z nich aj organizovali ľudové zhromaždenia, zostavovali politické žiadosti Slovákov, pomocou ktorých chceli dosiahnuť ústupky od vládnucej triedy.

Štúr dopisovateľov žiadal, aby do jeho novín posielali nebojácne články proti sociálnym neduhom spoločnosti i proti vzrastajúcej maďarizácii. Bol proti anonymite článkov a žiadal otvorený, čestný boj s protivníkmi slovenského nacionálneho pohybu. Pokiaľ stihol, overoval i prostredníctvom listov, ale aj osobne na svojich cestách Slovenskom, ako verejnosť prijíma „Slovenskje národňje novini” a ktoré články ju najviac zaujímajú, aby vedel ešte účinnejšie ovplyvňovať verejnú mienku.

Reakcie na noviny

Reakcie na Ohlas o vychádzaní novín a na prvé číslo

Ohlas o vychádzaní novín, no predovšetkým objavenia sa ich prvého čísla 1. augusta 1845 vzbudilo medzi národovcami veľkú radosť a nadšenie. Daniel Lichard spomínajúc na pamätný piatok, keď sa prvý raz objavili, hovorí, že na oslavu tejto radostnej udalosti boli na mnohých miestach Slovenska hostiny a slávnosti, pričom sa vyvesovali aj zástavy. Jonáš Záborský tvrdí, že Slováci vítali vyjdenie týchto svojich prvých politických novín ohňami radosti, ako čo by národ získal slávne víťazstvo. Spomienku na jednu z takýchto osláv zaznamenal aj J. M. Hurban v monografii o Ľ. Štúrovi.

Slovenskje národňje novini a Orol tatranski dali impulz pre vznik mnohých veršov, oslavujúcich túto udalosť. Okrem viacerých známych básnikov, ktorí zaspievali „do letu“ Orlovi tatranskému hneď na jeho prvých stránkach, spomínajú sa i verše menej známe. Je to napr. báseň na oslavu Orla tatranského z Myjavských Tatier, ako aj iné verše z písmackej dielne myjavských Vdoviakovcov. Privilégium na Slovenskje národňje noviny oslávil tiež Daniel Maróthy Piesňou – ponáškou na ľudovú slovesnosť, ktorú Ondrej Mešša potom prevzal do svojho Spevníka. (K. A. Mešša – majiteľ kamenouhoľných baní vo Veľkom Krtíši, zostavil roku 1850 zbierku 100 piesní a rozmanitých štúrovských básní. Je to vlastenecký Spevníček, akých viac kolovalo medzi štúrovcami. Rukopis Meššovej zbierky je uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine.) Znie takto:

Hoj, máme, už máme
Slovenskje novini,
čo budú vzbudzovať
tatranské rodiny

Sláva ti, sláva Ti,
statný Tatier synu,
že si ich vydobyl
pre svoju rodinu!

Aj redakcia pražského časopisu Česká Včela po vyjdení „Ohlasu o Slovenských národných novinách” ich prijala veľmi srdečne. Vyslovila nádej, že budú “pevným štítem proti křivdám maďarským". Tento doklad o priaznivom prijatí spisovnej slovenčiny v prvých slovenských politických novinách nebol ojedinelý. Ukazuje, že útoky niektorých predstaviteľov českých liberálov proti slovenčine v tomto období nemožno chápať ako všeobecnú mienku českej verejnosti. Takýto priaznivý ohlas vzbudilo vyjdenie štúrovských novín aj v Poľsku (Tygodnik literacki), v Chorvátsku (Danica v Záhrebe) a inde.

Štúrovská mládež sústredená na banskoštiavnickom lýceu vtedy takto reagovala vo svojom rukopisnom zábavníku na Ohlas o vychádzaní Slovenských národných novín a Orla tatranského: „Náš ľud očakáva akési mimoriadne veci, strašné, ktoré rozrušia starý a ustanovia nový svet, ktoré obrodia a oslávia česť, krásu a čistotu slovenských sŕdc“. Takéto nádeje v súvislosti s vychádzaním Slovenských národných novín sa neukazovali len medzi mládežou prístupnou citovým vzruchom, ale aj medzi staršími národovcami, ktorí očakávali nebývalý rozvoj politického a kultúrneho života na Slovensku: „Keď mali Slovenskje národňje novini vyjsť, očakávania bolo velikuo i na Slovensku, i u okolitých súkmeňovcov“, písal asi začiatkom roku 1847 Ján Francisci Ľudovítovi Štúrovi. V tom istom liste Francisci tvrdil, že od novín Slováci čakali „zachvátenie celého života, tvorenia, sily vnútorne, nevenkov poistenia nepriateľským nápadom a výboje práva“. Aj neskoršie v týchto novinách vychádzali listy čitateľov o tom, ako ich s nadšením prijímajú ľudia rozličných spoločenských vrstiev.

Ako vidieť zrodenie sa samostatnej slovenskej politickej žurnalistiky chápali súčasníci Ľudovíta Štúra ako začiatok kvalitatívne odlišnej etapy slovenského národného hnutia a ako vhodný prostriedok na ovplyvňovanie verejnej mienky.

Kritici novín, najmä ich spisovného jazyka

Prehľad kritikov

Cenzúra nebolo to jediné, čo hrozilo týmto novinám. Dlhý čas proti ním vystupovali bernolákovci (hnutie) pre spisovný jazyk. S nimi sa však štúrovci nakoniec dohodli. Nebezpečnejšími sa pre ne stali prívrženci bibličtiny na čele s Jánom Kollárom, ktorý neprestával proti Štúrovým novinám bojovať ani počas ich vychádzania. Čo však Štúr očakával najmenej a čo ho aj najviac zraňovalo, to boli útoky z vlastných radov. A tie bývali nespravodlivé. Proti jeho zámerom “vystúpili aj niektorí z jeho bývalých stúpencov, spolupracovníkov a žiakov, ktorí podrobili kritike nielen jeho princípy novinárskej práce, ale aj celú ideológiu.

Jeden z najstarších štúrovcov Samo Chalupka vyčítal spočiatku Štúrovi spisovnú slovenčinu užívanú v novinách podobne, ako aj Štúrov bývalý predstavený Juraj Palkovič. Stále veril, že Štúr sa vo svojich novinách vráti k bibličtine, teda k takej reči, v akej predtým písal do Tatranky. Proti Štúrovej redaktorskej činnosti vystúpil roku 1845 aj jeden z jeho najbližších spolupracovníkov Jozef M. Hurban, ktorý žiadal od Štúra smelšie vedenie novín, nekompromisnú kritiku uhorských pomerov, ale aj zavedenie nových rubrík a zväčšenie novín. Nasledujúceho roku sa Hurbanova kritika redaktorskej práce Ľ. Štúra ešte zväčšila. Vtedy ho obviňoval zo ctibažnosti a sebeckosti, lebo vraj svojvoľne menil príspevky dopisovateľov a viedol noviny len podľa vlastnej vôle, aj proti mienke väčšiny. Hurban v tomto Štúrovi krivdil. Uznával síce jeho charakter i odborné znalosti, ale závidel mu jeho prvenstvo, popularitu i autoritu medzi slovenskou mládežou i jeho publicistické úspechy. Onedlho sa však obidvaja medzi sebou vyrovnali a Hurban v rokoch 1847/48 patril už medzi spolupracovníkov Slovenských národných novín.

Žaloby na Štúrove redigovanie novín prichádzali v tejto dobe aj od Geromettu, K. Kuzmányho, Jána Chalupku, Čipkaya, Valentínyho a iných, ktorí sa nevedeli zmieriť s tým, že Štúr a jeho spolupracovníci nemienia v budúcnosti užívať bibličtinu ako spisovný jazyk Slovákov. Osobitne tvrdo Štúra a jeho noviny kritizoval hlavne v rokoch 1845 – 46 Michal M. Hodža, ktorý Štúrovi zazlieval, že do svojich novín neprijal jeho jazykovedný, polemický „Větín o slovenčine”. Štúr mal preto výhrady proti Hodžovmu dielu, lebo bolo na mnohých miestach v rozpore s jeho koncepciou spisovnej slovenčiny. Na druhej strane obaja pred revolúciou roku 1848 mali veľa spoločného v odmietaní feudalizmu, v boji proti jeho šľachtickým predstaviteľom i v úsilí o vydobytie slovenskej národnej rovnoprávnosti. V prvých mesiacoch existencie Štúrových novín dochádzalo do ich redakcie aj dosť takých listov čitateľov, v ktorých boli kritické výhrady proti spisovne slovenčine, alebo proti ich politickej línii.

Kritika umierneného a kompromisníckeho vedenia Štúrových Slovenských národných novín je súčasťou politiky radikálneho krídla slovenského národného hnutia, odzrkadľujúceho hlavne vo svojej literárnej a publicistickej tvorbe živelnú revolučnú ideológiu poddaného roľníckeho ľudu. (J. Francisci, Štefan Marko Daxner, Janko Kráľ a roku 1847/48 aj J. M. Hurban.) Vyvrcholením snáh tohto radikálneho krídla boli spomínané liptovsko-mikulášske Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848, v ktorých sa požaduje oslobodenie kurialistov, kopaničiarov a želiarov od urbáru i dôsledná likvidácia feudálnych prežitkov. Ide tu o skupinu ovplyvnenú poľskými revolucionármi – demokratmi, ktorých vedúcou osobnosťou bol Edward Dembowski, ale aj iní predstavitelia radikálno-demokratického hnutia v Európe. Táto skupina vystupovala kriticky proti „umiernenej“ Štúrovej línii a kritizovala jej oficiálneho reprezentanta Slovenskje národňje novini.

Vážne ťažkosti mal Ľudovít Štúr po zavedení spisovnej slovenčiny s kolportovaním slovenských kníh, novín i brožúr do Čiech a na Moravu. V týchto oblastiach rakúskej monarchie na poštách odmietali prijímať objednávky i predplatné na tieto noviny, pretože vraj na to nemajú “guberiálne povolenie." Okrem toho, hlavne v rokoch 1845/46 mali ešte mnohí českí národovci výhrady proti týmto novinám pre ich spisovnú slovenčinu, ktorú neprávom považovali za prejav česko-slovenského rozkolu. Štúr posielal viac exemplárov svojich novín do Čiech a na Moravu. Boli to len výmenné exempláre adresované redakciám viacerých novín a časopisov, čo zďaleka nemohlo stačiť pre rozširovanie publicistiky štúrovcov v českých krajoch.

Najväčším kritikom bol napokon Ján Kollár.

Kritika Janka Francisciho

Jedným z prvých kritikov z tejto skupiny bol Ján Francisci, ktorý vyčítal Štúrovým novinám nedostatočnú principiálnosť a dovolával sa ich radikalizácie a revolučnosti v boji za životné záujmy pospolitého ľudu. Žiadal Štúra, aby v nich zastával vyhranený politický smer „demokratický princíp“, ktorý by vyjadroval mienku slovenských roľníkov a mešťanov, rešpektoval politiku slovensko-maďarskej spolupráce.

Francisci sa domnieval, že Štúrove noviny sa dôslednejšie zapoja do celouhorského boja liberálnej buržoázie proti feudalizmu. Uvedomoval si pritom, že Slovenským národným novinám pri radikálnom vystupovaní hrozí nebezpečenstvo ich zastavenia, no tvrdil, že by radšej videl “tie noviny po ráznej a mužskej práci pod odpormi padnúť, ako za roky v takomto stave živoriť a na vlastnú slabosť kapať".Francisci žiadal vtedy Štúra, aby sa vo svojich novinách sústavne zaoberal „krajinskými politickými vecami“ a viedol ľud „k politickému občianskemu životu“. Odmietal pritom ostro akúkoľvek spoluprácu s vyššou i s nižšou šľachtou a radil v novinách spájať boj za národnú rovnoprávnosť s bojom za základné občianske práva “za slobodu mania a osoby". Od takejto radikalizácie novín, od ich boja za práva pospolitého ľudu a spolupráce s celouhorským demokratickým táborom si Francisci sľuboval aj podstatné zvýšenie počtu ich predplatiteľov a čitateľov.

Radí preto preberať do Slovenských národných novín aj podnetné články z maďarskej liberálnej tlače, čo im umožní preklenúť vzájomnú nedôveru a pomôže vytvoriť všestrannejší „krajinský život“. Francisci kritizuje aj údajné Štúrove autoritatívne redigovanie Slovenských národných novín, jeho zamietanie určitých príspevkov, ale aj údajné Štúrove svojvoľné zasahovanie do článkov ostatných redaktorov novín. Žiada, aby svojim redaktorom ponechal značnú samostatnosť a voľnosť pri písaní článkov a spracovávaní príspevkov prichádzajúcich do redakcie novín. Podobné názory na tieto noviny prejavili aj Štefan Marko Daxner a Janko Kráľ.

Francisci po tejto listovej kritike Štúrovej redaktorskej práce poslal do jeho novín dlhý článok, v ktorom vyslovil, pravda z ohľadu na cenzúru v miernejšej forme, svoje názory na politiku slovenského národného hnutia a na potrebu jeho zjednotenia sa so životnými záujmami slovenského pospolitého ľudu. Aj on za základnú podmienku odstránenia biedy a neslobody ľudu pokladá dôsledné zrušenie poddanstva a jeho prežitkov, ako aj dôsledné demokratické reformy v krajine. Ako vidieť Francisci sa tu dovoláva takých buržoázno-demokratických reforiem, o aké sa usiloval vo svojich novinách od druhej polovice roku 1847 aj Ľudovít Štúr.

Už z toho, že Štúr po takej rozsiahlej a nemilosrdnej kritike svojej redaktorskej práce uverejnil tento Francisciho článok, svedčí, že bral jeho kritické pripomienky vážne a ich potom aj naďalej vo svojej redakčnej práci uplatňoval. Jeho noviny sa od posledných mesiacov roku 1847 dôslednejšie orientovali na riešenie pálčivých sociálnych i politických otázok ľudových más, pričom, pravda, nezabúdali ani na požiadavky nacionálnej rovnoprávnosti.

Nemožno však povedať, že tým Štúr celkom uspokojil požiadavky ľavicovo orientovaných predstaviteľov slovenskej maloburžoáznej inteligencie. Veď ešte na porade slovenských národovcov v Liptovskom Mikuláši v máji 1848 sa vytýkala Slovenským národným novinám a ich redaktorom prílišná bojazlivosť a umiernenosť.

Aj keď Štúr v podstate prijal kritiku svojho druha Francisciho, ostro odmietal všetky pokusy svojich protivníkov i stúpencov o spoluprácu redakcie Slovenských národných novín s maďarskou liberálnou (kossuthovskou) stranou. Tvrdil, že jej liberalizmus je falošný, lebo základom jej politiky je “rafinovaný maďarizmus a aristokratizmus nadutý". Treba však povedať, že kritika Štúrovej redaktorskej práce nebola spravodlivou mnoho krát aj preto, lebo títo kritici nepoznali dostatočné bratislavské pomery a Štúrove veľké ťažkosti s cenzúrou.

Kritika Jána Kollára

Štúr prejavil veľmi zásadný a nekompromisný postoj v otázke spisovného jazyka, používaného v novinách – a to aj vtedy, keď proti nemu vystúpil taký silný protivník, akým bol Ján Kollár. Ešte roku 1827 Kollár podporoval M. Hamuljaka v jeho snahe vydávať slovenské noviny a to aj za predpokladu, že budú vychádzať „v čírej slovenčine“. (Rozumej bernolákovskej). Vtedy, ale aj v nasledujúcich rokoch, Kollár, propagoval prenášanie slovenských jazykových prvkov do spisovnej češtiny, pravda tak, aby to nenarušilo jazykovú a literárnu jednotu Čechov a Slovákov.

V dobe vychádzania Slovenských národných novín sa však Kollár po tejto stránke už zmenil a staval sa veľmi ostro proti „jazykovým novotám“ štúrovcov. On pravdepodobne vtedy ovplyvnil aj konferenciu ev. kňazov banskej superitendencie, ktorá potom neodporúčala kupovať, ba ani čítať knihy, noviny a časopisy v štúrovskej slovenčine a vyzývala učiteľov a farárov, aby verejne proti nej hlasovali. Vtedy sa pomýšľalo aj na založenie opozičného cirkevného časopisu v bibličtine, čo sa však nakoniec neuskutočnilo.

Kollár v zavedení spisovnej slovenčiny videl vážne ohrozenie svojho učenia o slovanskej vzájomnosti. Mylne sa domnieval, že spisovná slovenčina, ako „jazykový rozkol“ rozbije spoluprácu Slovákov s Čechmi a tak vydá náš národ izolovaný a oslabený na milosť a nemilosť maďarizácii. Život však ukázal, že sa tieto Kollárove pesimistické úvahy nesplnili.

Pokiaľ štúrovci nevystúpili so spisovnou slovenčinou, udržiaval s nimi čulé styky a pomáhal im. Keď sa mu však nepodarilo odvrátiť ich od novej spisovnej reči, stal sa jedným z hlavných organizátorov boja proti nej, o čom svedčí aj ním zredigovaný zborník 33. autorov zvaný Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. V polemikách so Slovenskými národnými novinami však Kollár dôrazne odmietal obvinenia štúrovcov, ako by bol zásadným nepriateľom týchto novín. Oprávnene dokazoval, že je jedným z ich spolutvorcov, pretože mnoho razy vymáhal vo Viedni i v Budíne povolenie na ich vydávanie, získaval pre ne finančné prostriedky, spolupracovníkov a prívržencov, slovom staral sa o ne veľmi obetavo, pokiaľ sa nepodarilo získať privilégium na ich vydávanie. Sám píše: “..Jakže bych tedy jám mohl proti těm novinám brojiti a bojovati, aneb jejich podvracení žádati, které sem z veliké částky já spolodil? Váš cíl a noviny jako takové já z celého srdce schvalují, ale Váš převrácený prostředek a bludnou cestu k tomuto cíli sobě ošklivím a jí napraviti hledím".

Keď sa Kollárovi nepodarilo ovplyvniť svojich niekdajších žiakov a ctiteľov, aby slovenské noviny vydávali v bibličtine, rozhodol sa vystúpiť proti ním radikálne. Začal najprv uverejňovať proti ním články v doteraz neznámych maďarských a nemeckých novinách. Potom žiadal Fejerpatakyho, ktorý poskytol peniaze na kauciu Slovenských národných novín, aby ich Štúrovi odobral, čo by prakticky bolo znamenalo zánik novín. Fejerpataky vtedy kolísal medzi náklonnosťou ku Štúrovi i ku Kollárovi, lebo si nechcel pohnevať ani jedného. Nakoniec sa vzdal myšlienky na odobratie peňazí na kauciu Štúrovi.

Kollár sa svojho plánu potlačenia Slovenských národných novín nechcel vzdať. Chcel proti ním vydávať v bibličtine písané politické noviny a zorganizovať tak proti štúrovcom „ligu československú“. Postupoval pritom plánovito. Napred chcel odlákať od Štúrových novín čo najviac predplatiteľov a dopisovateľov a potom ich úplne zničiť vydávaním konkurenčných novín, ktorých redaktorom mal byť „Horecký, akýsi kňaz“. Ľ. Štúr o tom 8. II. 1846 takto písal Samovi B. Hroboňovi: „Kollár robí a búri neslýchane proti novinám, na moc miestach pohubil… V Liptove viac predplatiteľov od novín odpadlo. Trenčín sa zadržal najlepšie, zem naša historická...Kollár nielen že Vám spis proti slovenčine píše, ale robí Vám aj za privilégium na české noviny u nás, a týmto chce naše zničiť, že ale spuosobného človeka za redaktora hľadá. Povážte si tedy, že tento človek v terajšom čase nebezpečnom nám na svoje svedomie chce vziať“.

Jozef Ambruš v Listoch Ľudovíta Štúra uvádza dve alternatívy, kto vlastne mohol byť „kňaz Horecký“ – nádejný redaktor protištúrovských českých novín. V prvom prípade mohlo ísť o Antona Horeckého (1785 – 1857) katolíckeho farára v Bytčici, potom v Lietave a konečne v Drážovciach. Bol to bernolákovec a nasledovník Jána Hollého. V druhom prípade to mohol byť Ján Gabriel Horecký, ev. farár v Maglóde.

Doteraz nepoznáme príčiny pre ktoré sa Kollárovi nepodarilo vydávať noviny redigované Horeckým. Snáď to boli ťažkosti, s ktorými bolo spojené vymáhanie povolenia. Kollára trápila táto myšlienka ešte aj roku 1848, keď ponúkal starému Jurajovi Palkovičovi, ako „učiteľovi československej reči a literatúry na bratislavskom lýceu“, aby sa stal vydavateľom a redaktorom protištúrovských politických novín, ktoré by vraj liečili mladú slovenskú generáciu „štúrovsko-hurbanovským jedom otrávení.“ Palkovič však takúto ponuku kategoricky odmietol.

Reakcia na kritikov

Štúr sám už po niečo viacej ako dvoch mesiacoch vychádzania Slovenských národných novín stručne zhrňuje celú kritiku, namierenú na prácu redaktorov novín takto: “Dopisy prichodia pre reč strašlivé, pre litery latinské hrozné, pre malý formát ošklivé, pre smer novín nenávistné, pľuhavé. Jedným som conservatív, a to že je podozrivo, druhým som nie dosť torrista, a každý komu sa, alebo smer novín, lebo reč, lebo písmeny, lebo formát, lebo cena nepáči, koho článok nie je prijatý, ako ho napísal, každý sa, ale každý odrieka novín, smrť im predpovedá a praje."

Situácia sa zdala byť veľmi kritickou. Pred Štúrom stála dilema: Alebo vyhovie týmto požiadavkám, t. j. prikloní sa k jednému, či druhému krídlu slovenskej buržoázie, alebo noviny zaniknú. Nestál na svojom stanovisku zaťato, alebo tvrdohlavo. Chcel v záujme zjednotenia národného hnutia a zachovania novín z taktických dôvodov ustúpiť v podružných otázkach, ale nechcel sa zriecť svojich pokrokových zásad novinárskej práce ani vtedy, keď hrozilo najväčšie nebezpečenstvo – umlčanie a zánik novín.

Ako zásadný novinár nepovolil ani teraz. Nestratil vieru, že toto nebezpečenstvo za pomoci svojich prívržencov prekoná. Žiadal a nabádal svojich prívržencov, aby “dňom a nocou" pracovali na zachovaní novín a získavali pre ne nových predplatiteľov a dopisovateľov. Od spolupracovníkov, prívržencov a hlavne od svojich pomocníkov v práci okolo novín Štúr žiadal, aby sa stali "odhodlanými ľudu a neúnavnými agentmi v tomto boji." “Nám treba skalistej vytrvanlivosti pri zásadách našich, ak chceme dač puosobiť!" – písal vtedy s vnútorným presvedčením.

Kritikom novín posielal listy, v ktorých im vysvetľoval svoje názory na poslanie Slovenských národných novín, tohto celonárodného politického orgánu, jediného, ktorý vtedy Slováci mali. Nedal sa v tejto veci strhnúť zlosťou, alebo podráždenosťou, ale v záujme novín argumentoval veľmi triezvo a vecne. Poukazoval na to, ako musel meniť taktiku pri novinách, keď chcel, aby vôbec vychádzali. V súvise s požiadavkou, aby príliš nekorigoval príspevky listovateľov hovoril, že sa pridržiava práva redakcie na takú úpravu príspevkov, ako aj na taký ich výber, ktorý by bol v súlade s celkovým zameraním novín a neposkytoval by úradom príčinu, alebo zámienku na ich zastavenie.

K tejto otázke, pre existenciu a rozširovanie novín veľmi dôležitej, Štúr sa častejšie vracal i v súkromnej korešpondencii, ale hovoril o nej aj v Slovenských národných novinách. „Redakcia má istotne najlepšiu vuoľu a všetko chce urobiť čokoľvek je jej možnuo a v jej silách stojí“ – píše Ľ. Štúr. Čitatelia novín však sú veľmi rozdielni vzdelaním, zamestnaním a spoločenským postavením, preto nemožno všetkým vyhovieť. Rozsah novín je malý, ale momentálne pre vážne príčiny sa nedá zväčšiť. Štúr však verí, že sa mu tieto prekážky podarí odstrániť a od začiatku roku 1846 aj noviny rozšíriť. Pravda, podarí sa to len vtedy, keď mu bude „slovenské obecenstvo“ na pomoci. Mnohým požiadavkám iného druhu však nemuože vyhovieť, lebo to nie je v jeho moci. „U nás s neveľa výnimkami každý skoro žiada, aby sa noviny podľa jeho žiadosti viedli a mnohí z tých, čo cestu novinám vyznačiť chcejú, nemajú žiadnu známosť okolností a najmä tie, v ktorých sú noviny položené“, píše Ľ. Štúr nepriamo na adresu kritikov Slovenských národných novín. Z týchto „okolností“ najhoršia bola cenzúra, nacionálny útlak a nedostatok peňazí, nerozvinutosť a slabosť nášho národného a politického života.

V Ohlase o ďalšom vychádzaní Slovenských národných novín a Orla tatranského, ktorý bol do novín vložený ako voľná príloha s dátumom 28. novembra 1845, Štúr zhrnul obsah vyjdeného ročníka a oznámil plány redakcie do nového roku. Odpovedal tu vo všeobecnosti a nepriamo aj kritikom novín. Za celú redakciu sľuboval podávať správy „obšírne a čerstvo“ – teda aktuálne, čo mu doteraz nedovoľoval malý rozsah novín. Sľuboval tiež rozšírenie domáceho a zahraničného spravodajstva. Aj tu však odmietal uverejňovať anonymné príspevky “a to preto, aby sme v čase potreby, že pod odpoveďou za dopisy naše stojíme, vedeli, kam sa obrátiť.” Pritom sa pravda zaväzuje, že vo svojich novinách neuvedie mená tých dopisovateľov, „ktorí by ich zamlčane chceli mať.“ Ako vidieť, rešpektoval redakčné tajomstvo.

O koncepcii svojej dovtedajšej novinárskej práce sa Štúr takto vyjadruje: "Mali sme pred očami najväčšie národa nášho potreby, jeho opustenosť v ohľade duchovnom i hmotnom (materiálnom). "Proti tomuto zlu aj v novinách vychádzali články radiace ako riešiť pálčivú otázku školskej výchovy, boja proti pijanstvu, proti biede a hladu. Pomáhali tiež „radami ku zlepšeniu domáceho i poľného hospodárstva.“ Štúr tu dáva do popredia organizátorské poslanie svojich novín: „Vystavovali sme aj život vyšší pospolitý, chtiac ducha pospolitosti u nás v hlbokej ešte driemote ešte pohrúženého medzi našimi vzbudiť.“

Politické články, píše tu Štúr ďalej, zaoberajúce sa celouhorskými problémami redakcia doteraz neuverejňovala preto, lebo pokladala za svoju prvoradú povinnosť písať o najvlastnejších potrebách a záujmoch slovenského národa. Od nového roku však sľubuje „Hľadieť beh vecí vo vlasti našej a vo svete napospol v známosť našu uvodiť“, teda viacej sa venovať politickým otázkam. Odpovedá súčasne aj tým kritikom, ktorým sa články v novinách zdali byť príliš populárnymi a dožadovali sa preto náročnejších príspevkov určených pre vzdelancov, „Články naše jednotlivé tak sme tiež hľadeli usporiadať, aby ony i vyšším vzdelancom predmety k rozmýšľaniu a požadovaniu dali, i nižších poučovali a do sveta väčšieho uvodili.“

Redaktori takouto koncepciou sledovali zblíženie vrstiev slovenskej spoločnosti a tým aj zjednotenie nášho národného hnutia. Pravda mnohé zo žiadostí kritikov novín redaktori splniť nemohli pre rozličné okolnosti, ktoré sme spomínali, no aj tak čo bolo v ich silách, urobili. Od nového roku 1846 zväčšil sa formát novín, rozšírila sa rubrika Denník domáci a Denník zahraničný. Zväčšil sa tiež o polovicu Orol tatranski, stal sa aj rozmanitejším, pričom cena novín i s prílohou zostala nezmenená.

Štúr sa v niektorých otázkach v polemike so svojimi odporcami aj mýlil. Vyplývalo to z nerozvinutosti nášho spoločenského života i zo zložitej vnútropolitickej situácie v krajine, v období pred revolúciou. To všetko však neuberá na význame a hodnote jeho redaktorskej práce pri Slovenských národných novinách, jeho zásadám novinárskej práce i ušľachtilej snahe udržať noviny a pomáhať nimi dedinskému ľudu. Podstatným a hlavným kritériom správnej línie novín bola ich spoločenská hodnota. Veď Štúr a jeho prívrženci pri skúmaní správnosti celkového zamerania novín si všímali, ako prenikajú medzi ľud, ako pomáhajú zakladať a viesť ľudovýchovné spolky, aký majú ohlas v rakúskej monarchii i v zahraničí. Práve toto skúmanie im dávalo uspokojivú odpoveď. Videli, že si počínali dobre a že aj v budúcnosti v novinárskej práci sa môžu, ba aj musia pridržiavať celkovej demokratickej línie.

To, že sa Ľudovít Štúr v týchto bojoch a krízach neodklonil od svojich zásad novinárskej práce, svedčí nielen o jeho pevnosti a neústupnosti, ale aj o presvedčení, že v službe pre dobro ľudu je nevyhnutné prekonávať osobné nezdary a ťažkosti v záujme vyšších spoločenských potrieb. Tak ako bol o tom sám napísal: „Medzitým z toho všetkého si moc nerobí, bo vídať, že nie o takýto, ale že o druhý a inakší boj, o boj za vec a život náš nový nám poujde a dobre. Musíme tie hnilé močiare pohnúť, rozvlniť a prečistiť. Preto boj o život a smrť je naše heslo; a pevne verím, že nás, keď naši čo muožu urobia, povedie k sláve a k triumfom.“