Každodennosť

Každodennosť je vlastnosť každodenných entít, procesov. Zahŕňa také formy života, ktoré rutinne vnímame ako bežné a samozrejmé. Má kognitívnu ale aj emocionálnu povahu, ktorú vytvárajú vzťahy v pracovnom a privátnom svete. Zároveň je ľahko predvídateľná a produkuje pocit bezpečia. Špecifické normy a vzorce chovania, ktoré každodennosť vytvára, slúžia v prospech sociálnej reprodukcie jedincov. Platí to pre malé sociálne skupiny ale aj pre spoločnosť ako celok. Každodenné procesy riadi sociálny pragmatizmus a bežné vedomie človeka ("common sense").

Každodennosť ako sociologický pojem

Každodennosť je považovaná sa samozrejmú aj keď jej definovanie sprevádza viacero problémov. Je priestorovo a materiálne neuchopiteľná a zároveň leží mimo existujúce sociálno-vedné kategórie. Každodennosť je priestor, ktorý leží mimo teoretických vedomostí vedeckých odborov ale tiež je s nimi v úzkom prepojení a obklopuje ich. Preto ide o meta-pole alebo meta-odbor. Začiatok vedecké záujmu o každodennosť súvisí s novým prístupom a novým vnímaním sociálneho života človeka.

Prvé zmienky kategórie každodennosti sa dajú vystopovať vo fenomenológií Edmunda Husserla. V jeho koncepte "Legenswelt" predstavuje sféru, v ktorej sa odohráva bežné vedomie človeka a ktoré funguje bez spochybňovania. Podľa Alfreda Schütza sa každodenné procesy uzatvárajú do "štruktúr zmyslu". Ide o rôzne druhy mikrosvetov medzi ktoré zahŕňa svet snov, svet náboženstva, svet vzťahov a podobne.

Problém vágnosti a neurčitosti pojmu každodennosť sa dá priblížiť cez dualitu a napätie medzi individuálnym jednaním a mocenskými sociálnymi štruktúrami. Každodennosť je priestor, ktorý je ilustrovaný dichotómiou:

• útopia / dystópia
• kontrola / sloboda
• ideológia / bežná kultúra
• nezávislosť / závislosť
• bezpečie / ohrozenie
• aktivita / pasivita
• privátne / verejné
• spotreba / produkcia
• bežné / špeciálne
• naše / cudzie

Sigmund Freud a Karl Marx predstavujú vedcov zastupujúcich skeptickú líniu voči schopnosti každodennosti vzdorovať mocenským štruktúram. Pre oboch teoretikov je každodennosť zároveň reálna aj nereálna. Je to skutočnosť ale aj maskou skutočnosti. Pod zdaním každodennosti podľa Freuda a Marxa existuje teda iná skutočnosť.

Podľa Freuda je tým, čo sa skrýva pod zdaním každodenného života silná oblasť túžby a strachu. Môže sa prejaviť práve cez každodennosť v občasnom rečovom "brepte". Kultúra a spoločnosť slúži ako kontrola a cenzúra problémovej prítomnosti týchto síl.

Téma "skutočnosti za skutočnosťou" je prítomná aj v Marxovom pojatí každodennosti. Podľa Marxa a Engelsa sa zdanie každodennosti snaží zakryť alebo skresliť materiálne okolnosti a tým potlačiť ich ideologickú moc. Ideológia môže totiž fungovať len ako neviditeľná, ak je viditeľná je zároveň aj sporná. Preto sa každodennosť a ideológia prekrývajú. Obe musia byť vnímané ako sčasti neviditľné. Vyžadujú snahu a imagináciu aby boli uchopiteľné.

Každodennosť optikou kritických teórií

Každodennosť je v teóriach Theodora Adorna, Maxa Horkheimera, Györga Lukácsa alebo Herberta Marcuse vykreslená ako priestor odcudzenia moderného človeka. Podľa spomenutých vedcov je odcudzenie kľúčová dimenzia každodenného života v kapitalistickom systéme.

Rovnako aj v predstave André Lefèbvre každodenný život v byrokratickej spoločnosti kontrolovanej spotreby nahradil každodenné tvorivé, aktívne a originálne konanie jednotlivcov.

Erving Goffman vidí každodenný život cez metaforu divadla, javiska a zákulisia. Javisko je priestor, kde sa odohráva konanie medzi predpokladmi, konvenciami spoločnosti (oblečenie, vybavenie domácnosti, správanie...) a adaptáciou jedinca. Zákulisím sú nazývané aspekty konania, ktoré by mohli človeka zdiskreditovať, lebo sú považované za nevhodné. Hranice medzi javiskom a zákulisím nie sú vždy jasné ale vždy sú pozorne strážené, pretože zákulisie môže organizáciu alebo jednotlivca kompromitovať.

Každodennosť optikou teórií "tešiteľov"

Teoretici Michel de Certeau alebo John Fiske stotožňujú priestor každodennosti s populárnou kultúrou, ktorá je výrazom rezistencie voči normatívnym tlakom modernej spoločnosti.

De Certeau presúva svoju pozornosť z problematiky individua a prepája tému každodennosti so sférou zdieľanej kultúry. Jeho teória je optimistická v zmysle zvýraznenia schopnosti jedinca odporovať a vzdorovať mocensky orientovaným politickým stratégiam. Podľa jeho mienky majú "slabí" (ekonomicky, politicky...) ľudia k dispozícií rôzne formy taktík, ktorým odolávajú stratégiam "silných", ktorý svojimi rozhodnutiami vytvárajú a budujú mestá a každodenné priestory v jeho rámci (nákupné strediská, školy, úrady...). De Certeau hovorí o tak zvanej guerillovej vojne, ktorú vedú "slabí" voči "mocným". Ide o mechanizmus rezistencie proti existujúcemu sociálnemu usporiadaniu. Odohráva sa aj na úrovni mediálnej agendy. Taktiky "slabých" sa premietajú v ovládaní významov, vytváranií vlastných textov alebo reinterpretácií mediálnych posolstiev.

Každodennosť optikou psychoanalytickej teórie

Každodennú kultúru vytvárame a zároveň sme do nej vložený. Ide o paradoxnú povahu každodenného života. Teória využíva symbolického významu "prechodového objektu", ktorý v psychoanalýze predstavuje predmet, o ktorom si dieťa myslí, že sa nachádza medzi ním samým a inou osobou. Dieťa objekt samo vytvára ale zároveň platí, že objekt existoval aj pred aktom vytvorenia. Rovnako je zasadená aj každodennosť, ktorá je podľa Donalda Winnicotta charakterizovaná konštantným napätím medzi nájdením a vytvorením, významami vnútenými a vytvorenými, pasivitou a aktivitou.

Zdroj

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.